Štyri modernizácie (čín. 四个现代化, pchin-jin: sì gè xiàndàihuà) bol program reforiem čínskeho hospodárstva, formálne ohlásených premiérom Čou En-lajom a implementovaných najvyšším vodcom Teng Siao-pchingom. Cieľom štyroch modernizácií bolo dosiahnutie "mierne prosperujúcej spoločnosti."^[1]

O „štyroch modernizáciách“, t.j. modernizácii krajiny v štyroch oblastiach – modernom poľnohospodárstve, priemysle, vede a technike a národnej obrane – hovoril Čou En-laj na zasadnutiach novozvoleného parlamentu (Všečínskeho zhromaždenia ľudových zástupcov) už v decembri 1964 a znovu v januári 1975.^[2] Krátko po smrti Čou En-laja a Mao Ce-tunga v roku 1976 získal v druhej polovici roku 1978 kontrolu nad Komunistickou stranou Číny Teng Siao-pching. V decembri 1978 Teng Siao-pching vyhlásil štyri modernizácie za cieľ politiky Komunistickej strany Číny a formálne tým začal reformný proces.

V dôsledku štyroch modernizácií sa mala Čínska ľudová republika na začiatku 21. storočia zmeniť na hospodársku veľmoc. Dôležitou zložkou štyroch modernizácií bol dôraz na hospodársku sebestačnosť. Otvorením domáceho trhu mal byť zvýšený objem zahraničných investícií, modernizácia výrobnej základne mala byť dosiahnutá nákupom zariadenia z Japonska, a napokon zo Západu mal byť získaný prístup k moderným výrobným postupom.

Čou En-laj najprv v roku 1964 hovoril o potrebe moderného poľnohospodárstva, moderného priemyslu, modernej vedy a techniky a modernej národnej obrany. Následne boli spomínané štyri oblasti modernizácie vždy uvádzané v rovnakom poradí až do roku 1981, kedy komunistická strana, štátne úrady i médiá posunuli priemysel na prvé miesto. Odvtedy hovoria čínski predstavitelia - dôsledne a bez výnimiek - o modernizácii priemyslu, poľnohospodárstva, vedy a techniky a národnej obrany.^[2]

Štyri modernizácie predstavovali liberalizáciu ekonomiky bez toho, aby zároveň došlo k piatej modernizácii, tj. liberalizácii politického systému, ktorú žiadala časť intelektuálov.^[3]:160 Teng Siao-pching to dal zreteľne najavo, keď v marci 1979 vytýčil štyri základné princípy, ktorých sa musí Čína držať, a síce socialistickej cesty, diktatúry proletariátu, vedúcej úlohy strany a marxizmu-leninizmu v spojení s Mao Ce-tungovým učením.^[4]

Implementácia začala ešte pod vedením Maovho nástupcu Chua Kuo-fenga, ktorý nadväzoval na tradične poňaté päťročnice a stanovoval gigantické plány. Jeho projekty boli pre neúspech zastavené v polovicu roku 1979, vedenie prebral Teng Siao-pching, ktorý sa v prvej fáze sústredil na reformy v poľnohospodárstve.^[3]:162

Referencie

1. ↑ Klimeš, Ondřej (2010), „Krize legitimity Komunistické strany Číny a Chu Ťin-tchaova malá demokracie“, Mezinárodní politika 34 (2): 27 – 29, http://hdl.handle.net/11104/0184727 
2. ↑ ^{a b} Miller, Alice (2018), „Valedictory: Analyzing the Chinese Leadership in an Era of Sex, Money, and Power“, China Leadership Monitor (57): 8 – 9, https://www.hoover.org/sites/default/files/research/docs/clm57-am-final.pdf 
3. ↑ ^{a b} BAKEŠOVÁ, Ivana. Čína ve XX. století. 2. díl. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, 2003. 218 s. ISBN 80-244-0611-X.
4. ↑ FAIRBANK, John King. Dějiny Číny. Preklad Martin Hála, Jana Hollanová, Olga Lomová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 656 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-249-9. S. 396.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Čtyři modernizace na českej Wikipédii.