Česká republika
Vlajka Znak
Národné motto: Pravda vítězí
Štátna hymna: Kde domov můj?
Miestny názov
• dlhý	Česká republika
• krátky	Česko
Hlavné mesto	Praha 50°5′ s.š. 14°28′ v.d.
Najväčšie mesto	Praha
Úradné jazyky	čeština, slovenčina[1]
Regionálne jazyky	slovenčina (čiastočne úradný jazyk na celom území), poľština (čiastočne úradný jazyk na časti územia), bulharčina, chorvátčina, maďarčina, nemčina, rómčina, rusínčina, ruština, gréčtina, srbčina, ukrajinčina (jazyky úradne uznaných národnostných menšín)
Demonym	Čech, Češka
Štátne zriadenie Prezident Predseda vlády	parlamentná republika Petr Pavel Petr Fiala
Vznik	1. január 1993
Susedia	Nemecko, Poľsko, Slovensko, Rakúsko
Rozloha  • celková  • voda (%)	78 870[2] km² (115.)   1 590 km² (2,0 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2022)  • sčítanie (2021)  • hustota (2022)	10 526 937 (84.) 10 701 777 134/km² (87.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2018 237 997 mil. $ (49.) 36 784 $ (39.)
Index ľudského rozvoja (2021)	0,889 (32.) – veľmi vysoký
Mena	česká koruna (CZK)
Časové pásmo  • Letný čas	CET/SEČ (UTC+1) CEST/LSEČ (UTC+2)
Medzinárodný kód	CZE/CZ
Medzinárodná poznávacia značka	CZ
Internetová doména	.cz, .eu
Smerové telefónne číslo	+420

Súradnice: 50°S 15°V / 50°S 15°V / 50; 15

Česko, dlhý tvar Česká republika, je štát v strednej Európe.^{[3][pozn. 1]} Samostatnosť nadobudlo 1. januára 1993 ako nástupnícky štát Československa, predtým existovalo ako jedna z dvoch republík československej federácie. Nadväzuje tiež na viac ako tisícročné dejiny českej štátnosti a kultúry. Podľa svojej ústavy je Česko parlamentný, demokratický právny štát s liberálnym štátnym režimom^[7] a politickým systémom založeným na slobodnej súťaži politických strán a hnutí. Hlavou štátu je prezident republiky, vrcholným a jediným zákonodárnym orgánom je dvojkomorový Parlament Českej republiky, na vrchole výkonnej moci stojí vláda Českej republiky.

Česko je krajina s trhovým hospodárstvom, ktoré podľa ekonomických, sociálnych a politických indikátorov, ako je HDP na obyvateľa, index ľudského rozvoja,^[8] index slobody tlače či index slobody internetu od cenzúry, patrí k vysoko rozvinutým štátom sveta. Ekonomicky patrí podľa Svetovej banky do skupiny 31 najbohatších štátov sveta s najvyššími finančnými príjmami. V porovnaní s inými štátmi má veľmi malý podiel obyvateľov žijúcich pod hranicou chudoby. Vykazuje tiež pomerne nízku nerovnosť medzi najbohatšími a najchudobnejšími obyvateľmi a relatívne vyvážené prerozdeľovanie bohatstva naprieč populáciou.^[9] Miera nezamestnanosti je dlhodobo nízka a pod priemerom vyspelých krajín. V indexe ekologickej stopy je Česko oproti niektorým iným vyspelým krajinám menším ekologickým dlžníkom. Podľa Global Peace Index, ktorý vypracováva každoročne Institute for Economics and Peace, sa Česko dlhodobo radí medzi 15 najbezpečnejších krajín (pohybuje sa medzi 5. a 15. miestom) na svete (index zohľadňuje hrozbu vojnového konfliktu a úroveň vnútornej násilnej kriminality).^[10]

Česko je členom Európskej únie,^[11] Severoatlantickej aliancie,^[12] Organizácie spojených národov, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, Svetovej obchodnej organizácie, Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, Rady Európy, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Európskej colnej únie, súčasťou Schengenského priestoru, Európskeho hospodárskeho priestoru, členom Vyšehradskej skupiny a iných medzinárodných štruktúr.

Česko je vnútrozemský štát s rozlohou 78 870 km². Na západe susedí s Nemeckom (dĺžka hranice 810 km), na severe s Poľskom (762 km), na východe so Slovenskom (252 km) a na juhu s Rakúskom (466 km). Administratívne sa delí na osem územných a zároveň na 14 samosprávnych krajov. Hlavným mestom je Praha, ktorá je rovnako aj jedným z krajov. V roku 2020 žilo v Česku približne 10,7 milióna obyvateľov.^[13] Výrazná väčšina obyvateľstva sa hlási k českej, prípadne moravskej národnosti. K najväčšej rímskokatolíckej cirkvi sa hlási cez 10 % obyvateľstva, zatiaľ čo takmer 80 % obyvateľstva je bez vyznania či v sčítaní ľudu túto položku nevyplnilo.

Historické štátne útvary na území Česka

Česko nadväzuje na tradície štátnosti Veľkej Moravy, siahajúcej do 9. storočia,^[14] Českého kniežatstva, Českého kráľovstva, Sliezskych kniežatstiev a Sliezskeho vojvodstva, Moravského markgrófstva, a Česko-Slovenska.^[15][16][17]

Prvým doloženým štátnym útvarom na území dnešnej Českej republiky bol nadkmeňový zväz Samovej ríše,^[18][19] v druhej polovici 9. storočia potom vznikla Veľká Morava.^[20] Keď okolo roku 907 zanikla pod náporom kočovných maďarských kmeňov, ťažisko štátneho vývoja sa presunulo do Čiech. Tamojší panovníci z rodu Přemyslovcov vybudovali stredoveký přemyslovský štát, nazývaný aj český štát (České kniežatstvo, neskôr České kráľovstvo), na prelome 10. a 11. storočia tvoriace súčasť Svätej ríše rímskej. Od doby Karola IV. (1348) sa pre krajiny podliehajúce českému kráľovi používal pojem krajiny českej koruny, tento pojem zahŕňal aj Moravské markgrófstvo a Vojvodstvo Horné a Dolné Sliezsko.

Od roku 1526 boli České krajiny postupne začleňované do habsburskej monarchie, ktorej vládcovia využili svoje víťazstvo v bitke na Bielej hore nad českými stavmi (1620) k výraznému obmedzeniu skoršej samostatnosti Českého kráľovstva. Krajiny českej koruny, po roku 1749 navzájom štátoprávne nespojité, zostali korunnými krajinami Habsburgovcov až do konca prvej svetovej vojny v roku 1918. Od roku 1804 mala habsburská monarchia oficiálny názov Rakúske cisárstvo a od roku 1867 sa mocnárstvo nazývalo Rakúsko-Uhorsko.

Po zániku Rakúska-Uhorska v roku 1918 vzniklo Česko-Slovensko ako unitárny štát s republikánskym zriadením. V roku 1938 boli na základe konferencie v Mníchove pohraničné, prevažne nemeckojazyčné oblasti súčasnej Českej republiky pričlenené k nacistickej Nemeckej ríši a v roku 1939 bola uskutočnená okupácia zvyšku územia nemeckou armádou, na základe čoho vznikol protektorát Čechy a Morava. Česko-Slovensko bolo obnovené v roku 1945, od roku 1960 malo oficiálny názov Československá socialistická republika. Tá bola v roku 1969 federalizovaná, pričom v rámci tohto procesu vznikla Česká socialistická republika, formálne suverénny národný štát, z hľadiska medzinárodného práva priamy predchodca súčasnej Českej republiky. Tento oficiálny názov nesie český štát od 6. marca 1990, keď bolo po páde komunistického režimu vypustené z názvu slovo „socialistická“. Česko-Slovensko získalo v roku 1990 nový oficiálny názov: Česká a Slovenská Federatívna Republika. Krátko nato, ku koncu roku 1992, však zaniklo a miesto neho vznikli dva nové štáty, Česko a Slovensko. Dňa 1. januára 1993 vstúpila do platnosti Ústava Českej republiky, podľa ktorej preambula nadväzuje nový štát na tradície štátnosti Česko-Slovenska a bývalých krajín českej koruny.

Existenciu Českej republiky ako subjekt medzinárodného práva uznávajú všetky štáty sveta. Do 8. septembra 2009, keď boli nadviazané diplomatické vzťahy, nebola uznávaná ako samostatný štát zo strany Lichtenštajnska.^[21] Lichtenštajnsko kládlo ako predbežnú podmienku uznania a nadviazanie diplomatických stykov český súhlas dvojstranne jednať o témach majetkového charakteru (majetkové spory existovaly už medzi Lichtenštajnskom a Česko-Slovenskom od vzniku Česko-Slovenska, po novom išlo aj o vyvlastnenie majetku rodu Lichtenštajnovcov podľa Benešových dekrétov).^[22] Lichtenštajnská snaha zabrániť prijatie Česka do medzinárodných organizácií nebola úspešná.

Názov a štátne symboly

Bližšie informácie v článkoch: Spor o použití slova Česko a Štátne symboly Českej republiky

Oficiálnym názvom štátu podľa ústavy je Česká republika; jednoslovný názov Česko^{[23][24][25][26][27][28]} sa v ústave nevyskytuje (rovnako ako sa v nej nevyskytovalo Česko-Slovensko – zemepisný názov nemusí byť nutnou súčasťou ústavy),^[29] je však súčasťou oficiálnej databázy OSN ako jednoslovný názov štátu. V máji 2016 vláda oficiálne schválila aj preklady zemepisného názvu Česko do angličtiny (Czechia) a ďalších svetových jazykov (fr. Tchéquie, šp. Chequia atd.).^[30]

Štátne symboly Českej republiky sú veľký a malý štátny znak, štátna vlajka (republika po rozpade federácie prevzala aj pôvodnú vlajku Česko-Slovenska, pretože Slovensko nemalo záujem túto vlajku použiť), štandarda prezidenta, štátna pečať, štátne farby a štátna hymna Kde domov můj. Štátne symboly poukazujú na tradície historických krajín (znak),^[31] husitského hnutia (heslo na prezidentskej štandarde), národného obrodenia (hymna) a Česko-Slovenska (vlajka).^[16]

Vývoj chápania výrazu Česko

Časť verejnosti slovo Česko odmieta hlavne pre nezvyk. Iní považujú tento výraz za nevhodný pre obyvateľov Moravy a Sliezska.^[32] Použitie a význam tohto slova v histórii kolísali.

Prvé použitie výrazu Česko je doložené v roku 1704 ako zemepisné označenie zahŕňajúce všetky České krajiny.^[33] Naopak v roku 1777 bolo použité ako synonymum k slovu Čechy: „tak widjme při zemjch německých Cžesko, Morawu, rakauské Slezsko…“.^[34]

V dobe národného obrodenia sa používali aj tvary češský a Češsko odvodené zo základu „Čechy“. Nesprávne sa v tej dobe používal aj tvar čechský. Vplyv na vypadnutie jedného „s“ z termínu mala aj jazyková úspornosť.^[35]

Od 19. storočia sa výraz Česko opäť objavuje tiež ako označenie pre všetky České krajiny.^[24] V tomto význame ho od roku 1938 začal presadzovať moravský jazykovedec František Trávníček.^[24] Slovník spisovného jazyka českého v roku 1960 ho uvádza v oboch významoch a ako zastaralý,^[24] Slovník spisovnej češtiny z roku 1978 už archaičnosť konštatuje len u prvého významu, zatiaľ čo vo význame označenia českej časti federácie štylistickú príznačnost neuvádza.^[36]

Na jar 1993 Český úřad zeměměřický a katastrální určil, na základe poverenia vlády, názov Česko ako jednoslovné označenie čerstvo osamostatnenej Českej republiky.^[37] Po vášnivých sporoch, po podpore Českou geografickou spoločnosťou a priek odporu prezidenta Havla a ďalších osobností sa termín výrazne rozšíril,^[24] zachoval si však istú mieru kontroverznosti a niektorí ho pociťujú ako novotvar.^[38][39]

Dejiny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Česka

Pôvodné osídlenie

Územie dnešnej Českej republiky bolo človekom osídlené už pred asi 750 000 rokmi. O osídlení územia Česka z doby od 28 000 rokov pred Kr. svedčí mnoho archeologických nálezov (Kultúra nálevkovitých pohárov, Únětická kultúra, Lengyelská kultúra a iné). Od 3. storočia pred Kr. obývali túto oblasť Kelti (Bójovia) a v 1. storočí n. l. prichádzali kmene Germánov (Markomani a Kvádi). Prvým historicky doloženým panovníkom na českom území bol markomanský kráľ Marobud.

Od konca 5. storočia sa na území dnešného Česka objavovali prví Slovania. V 7. storočí vytvorili slovanské kmene pod vedením franského kupca Sama tzv. Samovu ríšu (asi 623 – 659), jednalo sa však skôr o nadkmeňový zväz. V rokoch 830 – 833 na Morave, na Slovensku, v severnom Maďarsku a na západnom Zakarpatsku vznikla pod vládou dynastie Mojmírovcov Veľkomoravská ríša, ktorá postupne zahŕňala aj Čechy (890 – 894), Sliezsko, Lužicu, Malopoľsko a zbytok Maďarska. Veľkomoravská ríša bola už plnohodnotným štátnym útvarom. Bola christianizovaná, aj za pomoci byzantskej misie Cyrila a Metodq, ktorých pozval panovník Rastislav. Počas jeho následovníka Svätopluka I. ríša dosiahla maximum svojej moci. Po jeho smrti však prišiel rýchlý pád. Čechy sa od Veľkej Moravy odtrhli v roku 894 a v roku 906 alebo 907 bola rozvrátená vtedy ešte kočovnými Maďarmi.

Stredovek

Bližšie informácie v článkoch: České kniežatstvo, České kráľovstvo a Krajiny českej koruny

Začiatky českého štátu spadajú do druhej polovice 9. storočia, keď bol okrem iného pokrstený vo Veligrade, veľkomoravskom sídle, prvý doložený český knieža z dynastie Přemyslovcov Bořivoj I.. V priebehu 10. a 11. storočia sa štát konsolidoval a bolo k nemu pripojené územie Moravy predovšetkým zásluhou kniežaťa Oldřicha. České kniežatstvo postupne získalo znaky viac-menej autonómneho stredovekého štátu, ktorý bol súčasťou Svätej ríše rímskej (pražské biskupstvo založené v roku 973, hlavným národným svätcom sa stal svätý Václav).

České kráľovstvo však vzniklo až v roku 1198 (pokiaľ nepočítame nezdedené tituly Vratislava II. a Vladislava II. v 11. a 12. storočí), keď nemecký kráľ uznal český kráľovský titul ako dedičný, čo potvrdil cisár Fridrich II. v roku 1212 Zlatou bulou sicílskou vystavenou přemyslovskému kráľovi Přemyslovi Otakarovi I. vrátane ďalších privilégií Českého kráľovstva. Český panovník bol odteraz oslobodený od všetkých povinností voči Svätej ríše rímskej až na účasť na ríšskych snemoch. Václav I., ale hlavne jeho syn Přemysl Otakar II., potom vybudovali rozsiahlu dŕžavu, ktorá siahala až za Alpy a k Jadranskému moru. Václav II. obrátil svoju pozornosť taktiež na sever a východ, kde sa mu podarilo nadobudnúť územie cez Poľsko až k Baltskému moru a pre svojho desaťročného syna Václava III. získal dočasne uhorskú kráľovskú korunu. Po zavraždení Václava III. v Olomouci sa České kráľovstvo ocitlo v chaose, ale voľba Jána Luxemburského českým kráľom umožnila nový vzostup, ktorý vyvrcholil hlavne počas panovania Jánovho syna Karola IV. (1316 – 1378). V rokoch 1319 – 1329 bola k Českému kráľovstvu pripojená Horná Lužica a v roku 1335 aj mesto Vroclav, ku ktorému priliehala značná časť Sliezska. Po roku 1348 bolo načas pripojené Brandenbursko.

Už v dobe vlády Karola IV. sa dajú vidieť začiatky českého reformného hnutia, ktoré sa usilovalo o prehĺbenie osobnej zbožnosti a o nápravu zosvetskelel cirkvi, a tým aj o obrodu celej spoločnosti. Náboženské spory vygradovaly počas vlády Karolovho syna Václava IV. Po upálení Majstra Jána Husa v roku 1415 v nemeckej Kostnici napätie medzi Husovými priaznivcami a jeho odporcami prešlo k otvorenému nepriateľstvu a udalosti vyústili k husitským vojnám. Radikálni husiti založili mesto Tábor, ktoré sa stalo centrom husitskej revolúcie. Ján Žižka z Trocnova a Prokop Holý potom porazili všetky štyri križiacke výpravy do Čiech. Vojny boli ukončené dohodou medzi Bazilejským koncilom a umiernenými husitmi tzv. Bazilejskými kompaktátmi v roku 1436. V osobe Jiřího z Poděbrad si krajina dokonca zvolila umierneného husitu ako kráľa. Avšak vonkajší tlak kráľa Jiřího prinútil prepustiť z taktických dôvodov český trón rodu Jagelovcov. Keď však v bitke pri Moháči (1526) padol druhý Jagelovec na českom tróne, Ľudovít, získali ho Habsburgovci, ktorí, spoločne s nasledujúcou dynastiou habsbursko-lotrinskou, vládli krajine ďalších takmer 400 rokov.

Novovek

V roku 1526 bol na český trón zvolený Ferdinand I. a s ním aj dynastia Habsburgovcov, ktorá postupne krajinu zaradila do habsburskej monarchie. Ferdinandov vnuk Rudolf II. si ešte (ako posledný Habsburg) zvolil Prahu za sídelné mesto a, aj keď bol katolík, bol čiastočne tolerantný voči českému protestantizmu (Rudolfov majestát). Po jeho smrti však éra tolerancie skončila a náboženské napätie znovu vzrástlo. V roku 1618 vypuklo proti katolíckemu panovníkovi ozbrojené povstanie českých protestantských stavov. Defenestrácia cisárskych miestodržiteľov v roku 1618 sa stala aj začiatkom tridsaťročnej vojny. Vojsko českých stavov bolo v roku 1620 v bitke na Bielej hore porazené a stavovskí vodcovia boli verejne popravení v Prahe.

Začala násilná rekatolizácia českých protestantov. Rozsiahly majetok českej exilovej šľachty a inteligencie pripadol verným stúpencom Habsburgovcov. Do polovice 17. storočia klesla populácia v Čechách a na Morave o necelých 30 % na zhruba 1,75 milióna obyvateľov.^[40] V roku 1627 bolo pre Čechy vydané Obnovené zriadenie zemské, ktorým Habsburgovci získali český kráľovský titul dedične, za jediné povolené náboženstvo bolo vyhlásené katolícke a nemecký jazyk bol formálne zrovnoprávnený s českým, fakticky bol ale uprednostnený.

Správnymi reformami Márie Terézie v roku 1749 boli Krajiny českej koruny de facto spojené s Rakúskom do unitárneho štátu, ale aj naďalej sa korunovali českí králi v rámci Českého kráľovstva. Počas hladomoru v rokoch 1770 – 1772 zomrelo najmenej 250 000 ľudí,^[41] čo viedlo k rozsiahlym nevoľníckym nepokojom.^[42] Náboženskou toleranciou a zrušenie nevoľníctva priniesli až reformy Jozefa II. v roku 1781. Jozef zvýšil dôraz na centralizáciu monarchie. Tejto centralizácii napomáhalo preferovanie nemeckého jazyka v štátnej aj cirkevnej správe. Na odpoveď na ponemčovanie národa a jeho kultúry sa koncom 18. storočia začalo v českých krajinách vzmáhať české národné obrodenie, teda snaha o obnovu českej kultúry a jazyka a neskôr aj o získanie politickej moci stranami zastupujúcimi záujmy českého etnika.

Rakúsko-Uhorsko

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rakúsko-Uhorsko

V druhej polovici 19. storočia počas dlhého panovania cisára Františka Jozefa I. nastal v Česku významný hospodársky rozvoj. Väčšina (asi 70 %) priemyslu Rakúska-Uhorska sa sústredila v českých krajinách vrátane oblastí osídlených Nemcami. České politické elity, hlavne František Palacký a František Ladislav Rieger, dospeli k názoru, že federalizované a vcelku demokraticky usporiadané Rakúsko (resp. Predlitavsko) by mohlo byť najvýhodnejším životným priestorom pre český národ a iné slovanské národy strednej a južnej Európy (tzv. austroslavizmus). Mocnárstvo malo byť ochranou proti mocným štátom na západe aj na východe, menovite proti Nemecku a Ruskému impériu.

Jazykové nariadenia z apríla 1897, ktorá zrovnoprávnila češtinu s nemčinou, viedla k pádu vlády a k národnostným nepokojom medzi Čechmi a Nemcami.^[43] Volebný zákon z roku 1907 zaviedol všeobecné hlasovacia právo pre mužov.^[44] Obdobie všestranného rozmachu českého národa v oblastiach politiky, hospodárstva, kultúry a vzdelania v rámci Rakúska-Uhorska skončilo vypuknutím prvej svetovej vojny v júli 1914. Tento neskôr celosvetový ničivý konflikt započali viedeňskí politici po Sarajevskom atentáte na rakúsko-uhorského nasledovníka trónu Františka Ferdinanda d'Este, a to v domnienke, že vojna proti malému Srbskému kráľovstvu bude pre zdanlivo mocné Rakúsko-Uhorsko ľahkou záležitosťou. Do vojny sa však rýchlo zapojili ďalšie mocnosti a Rakúsko-Uhorsko sa postupne stalo iba príveskom Nemeckej ríše, tzv. viliamového Nemecka, čo zasadilo austroslavizmu smrteľnú ranu. Pre Rakúsko-Uhorsko vojna skončila úplnou katastrofou a jeho rozpadom.

Prvá česko-slovenská republika

Bližšie informácie v článkoch: Prvá česko-slovenská republika a Dejiny Česko-Slovenska

V prvej svetovej vojne bojovalo 1,5 milióna mužov odvedených z českých okresov, z ktorých padlo 138 000 na strane monarchie a asi päť a pol tisíca (len do konca vojny) v Česko-slovenských légiách na druhej strane vojnového súperenia.^[45] Viac než 90 000 dobrovoľníkov sformovalo Česko-slovenské légie vo Francúzsku, Taliansku a v Rusku, kde bojovali proti centrálnym mocnostiam (teda aj rodnému Rakúsko-Uhorsku) a neskôr aj proti ruským boľševikom.^[46] Po porážke Rakúska-Uhorska boli po 28. októbri 1918 Krajiny českej koruny, časti Uhorského kráľovstva vrátane Podkarpatskej Rusi spojené do nového štátneho útvaru, Česko-Slovenska. Jeho prvým prezidentom bol zvolený Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý od roku 1914 pracoval pre českú resp. česko-slovenskú samostatnosť v krajinách Dohody a v Rusku s podporou hlavne Edvarda Beneša a Milana Rastislava Štefánika. V období od vzniku štátu až do zániku tzv. prvej republiky (oficiálne Republiky československé) bolo Česko-Slovensko unitárnym štátom a zostalo aj po roku 1933 jediným skutočne demokratickým štátom v strednej Európe.^[47]

Cez svoj deklarovaný národný charakter, založený na čechoslovakizmu, bolo Česko-Slovensko multietnickým štátom, v ktorom žilo 6 747 000 Čechov, 3 124 000 Nemcov, 2 014 000 Slovákov, 745 000 Maďarov, 462 000 Rusínov, 181 000 občanov židovskej národnosti a 76 000 Poliakov.^[48]

Po vyhlásení nezávislosti došlo k pohraničným konfliktom s Poľskom a Maďarskom, rovnako ako k nepokojom v nemeckých oblastiach krajiny. Problém nepriateľských susedov sa Česko-Slovensko, obzvlášť jeho dlhoročný minister zahraničia Edvard Beneš, pokúsilo vyriešiť spojenectvom nazvaným Malá dohoda, systémom spojeneckých zmlúv s Francúzskom a od roku 1935 aj zmluvou so Sovietskym zväzom. Sudetskí Nemci, žijúci prevažne v pohraničných oblastiach priľahlých k Nemecku a Rakúsku, sa v dôsledku Veľkej hospodárskej krízy, masívnou nezamestnanosťou (ktorá však postihla všetky národnosti) a od roku 1933 taktiež intenzívnej nacistickej propagandy radikalizovali a začali požadovať odtrhnutie od Česko-Slovenska. Tieto snahy reprezentovala Sudetonemecká strana (Sudetendeutsche Partei, SdP) vedená Konradom Henleinom. Na nátlak Nemeckej ríše (posilnenej tzv. anšlusom Rakúska v marci 1938) a európskych mocností Francúzska, Spojeného kráľovstva a Talianska bolo v septembri v roku 1938 Česko-Slovensko Mníchovskou dohodou donútené podstúpiť Nemecku rozsiahle pohraničné oblasti (tzv. Sudety). Mníchovská dohoda býva taktiež označována ako Mníchovská zrada či Mníchovský diktát, pretože zástupcovia česko-slovenskej strany neboli prizvaní k pojednávaniam a Nemecká ríša zároveň hrozila vojenským prepadnutím Česko-Slovenska. Pritom sa platná vojenská aliancia Česko-Slovenska s Francúzskom ukázala ako úplne neúčinná. Okrem postupného záboru sudetských oblastí Nemeckom (mnohokrát s početným českým obyvateľstvom) pripadli južné oblasti Slovenska a Podkarpatskej Rusi s maďarsky hovoriacim obyvateľstvom Maďarsku. Malú časť česko-slovenského územia, hlavne oblasť Tešínska, zabralo Poľsko. Názov takto okliešteného štátneho útvaru sa začal písať so spojovníkom (Česko-Slovensko). Pre zostávajúce krátké obdobie od Mníchovskej dohody až do úplného rozbitia Česko-Slovenska v marci 1939 sa vžilo označenie druhá republika.

Protektorát Čechy a Morava

Bližšie informácie v hlavnom článku: Protektorát Čechy a Morava

Dňa 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo samostatnosť a po okupácii nemeckými vojskami 15. marca 1939 bol na zbytku československého územia (teda v Česku bez Sudet, pripojených v roku 1938 k Nemecku, a východnej časti československého Tešínska, pripojené v rovnakom roku k Poľsku^{[pozn. 2]}) vyhlásený Protektorát Čechy a Morava. Prezident Edvard Beneš v Londýne zorganizoval exilovú vládu (tzv. dočasné štátne zriadenie). Nemecká okupácia Česko-Slovenska sa stretla s masívnym odbojom obyvateľov krajiny a skupín podporovaných zo zahraničia (hlavne operácia Anthropoid), na ktorý nacisti reagovali terorom (napr. vyhladenie Lidic). Počas druhej svetovej vojny nacisti realizovali politiku totálneho nasadenia českých pracovných síl na území Nemecka, rovnako ako likvidácia židovskej diaspory na území Protektorátu. Najznámejší údaj o počte obetí nacistickej okupácie pochádza z výzkumu zverejneného Gustavom Hajčíkom a Jaroslavom Voleníkom v roku 1956, podľa nich počas vojny zomrelo 360 000 Čechoslovákov.^[49] Konečné riešenie českej otázky zapadalo do Generalplánu Ost, nacistického plánu na likvidáciu, ponemčení a vysídlení príslušníkov piatich slovanských národov, ktorý mal vytvoriť životný priestor pre nemecké obyvateľstvo.^[50]

Česko-Slovensko v rokoch 1945 – 1992

Oslobodenie Česko-Slovenska a obdobie do februára 1948

V máji 1945 bolo dokončené oslobodzovanie Česko-Slovenska spojencami a bol obnovený formálne demokratický štát. Obdobie 1945 – 1948 je niekedy nazývané ako tretia republika.

Pri oslobodzovaní Česko-Slovenska zahynulo okolo 140 000 sovietskych vojakov. Po ich boku zomrelo okolo 11 700 Čecho-Slovákov, príslušníkov 1. čs. armádneho zboru, ktorému velil Ludvík Svoboda. Tento armádny zbor sa vyznamenal v bojoch pri Sokolove a o Kyjev a kruto krvácal v karpatsko-duklianskej operácii, kde cieľom bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu. Pri oslobodzovaní Česko-Slovenska zomrelo aj 66 495 Rumunov, 1 302 Poliakov a 351 Američanov.^[51][52] K oslobodzovaniu Česko-Slovenska taktiež pomohlo české májové povstania, v ktorom najznámejšou súčasťou bolo Pražské povstanie.

Po oslobodení Slovenska postupovala Červená armáda od marca 1945 na české územie z Ostravska a od Bratislavy (tu spoločne s rumunskou armádou).^[53]) Neskôr sa uskutočnila aj Pražská operácia Červenej armády zo severu k Prahe, ktorej sa zúčastnili taktiež jednotky rumunskej a poľskej armády.^[53]) Sovietske vojská postupovali až k dohodnutej demarkačnej línii s americkou armádou a oslobodila pritom zhruba dve tretiny Čiech. Zbytok českého priestoru západne od línie Karlovy Vary – Plzeň – České Budejovice oslobodila americká armáda.

V období 1945 až do februára 1948 už nedošlo k obnove úplne demokratického štátu. Došlo k vysídleniu Nemcov z Česko-Slovenska do Nemecka a Rakúska, počas ktorého dochádzalo k častým a väčšinou niekedy nepotrestaným zločinom a krivdám. Odsun Nemcov v roku 1945 odsúhlasili tri víťazné mocnosti na Postupimskej konferencii. ^[54] Problémom bolo rovnako značné obmedzenie straníckej súťaže, keď boli v českých krajinách povolené iba štyri lavicové a stredové vládne politické strany a žiadne opozičné. Dochádzalo k rozsiahlemu znárodňovaní ťažkého priemyslu, energetiky, filmového priemyslu, bánk, poisťovní, väčších stavebných podnikov atď. (tzv. Benešovy dekrety).^[55][56][57]

Česko-Slovensko pod vládou Komunistickej strany

V parlamentných voľbách 1946 zvíťazila Komunistická strana Česko-Slovenska a tieto voľby bývajú označované ako posledné slobodné demokratické voľby po dobu viac než štyridsať rokov.^[58] Vo februári 1948 sa komunisti chopili moci pučom a zlikvidovali zbytky demokratického systému. Ťažko chorý prezident Edvard Beneš abdikoval a ešte v roku 1948 zomrel. Na jeho miesto nastúpil vodca komunistov Klement Gottwald. Krajina sa stala totalitním štátom a súčasťou východného bloku pod dominanciou Sovietskeho zväzu. Boli potlačené slobody a štruktúry občianskej spoločnosti počínajúc zrušením samosprávnych krajín (1949) až po potlačenie slobodného spolkového a ekonomického života. Došlo k emigračnej vlne ľudí do krajín neovládaných komunizmom. Kolektivizácia poľnohospodárstva a menová reforma (1953) pripravili milióny občanov o majetok. Tisíce občanov sa stali obeťami politických procesov, mnohokrát aj justičných vrážd – k najznámejším obetiam perzekúcií patria Milada Horáková, Rudolf Slánský či Heliodor Píka.

Po Gottwaldovej smrti v roku 1953 sa stal prezidentom Antonín Zápotocký, po jeho smrti potom Antonín Novotný.

Koncom 50. rokov a v 60. rokoch dochádzalo k postupnej liberalizácii, ktorá vyvrcholila v roku 1968. Začiatkom roku 1968 abdikoval prezident ČSSR Novotný a jeho nástupcom sa stal armádny generál vo výslužbe Ludvík Svoboda. Novým generálnym tajomníkom KSČ bol zvolený Slovák Alexander Dubček. Liberalizačné hnutie známe ako pražská jar bolo potlačené inváziou vojsk Sovietskeho zväzu a ďalších krajín Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968. Trvalejším štátoprávnym dôsledkom pražskej jari zostala federalizácia, nastolená k 1. januáru 1969, ktorej unitárny štát formálne zmenila na federáciu dvoch suverénnych národných štátov.^{[pozn. 3]} Po obsadení Česko-Slovenska emigrovalo okolo 100 000 predovšetkým vzdelaných ľudí do demokratických krajín. Táto ďalšia strata kvalifikovaných odborníkov ešte umocnila postupný hospodársky úpadok Česko-Slovenska, ktorému bola krajina vystavena už od pripojenia k sovietskemu bloku. Územie Česko-Slovenska bolo fakticky okupované Sovietskou armádou, ktorá definitívne odišla až v roku 1991. Režim takzvanej normalizácie na dvadsať rokov potlačil občianske slobody, čomu sa snažilo vzdorovať hlavne hnutie Charta 77. Prezidentom ČSSR v rokoch 1975 až 1989 bol Slovák Gustáv Husák.

Nežná revolúcia a roky 1990 – 1992

Nežná revolúcia, ktorá započala 17. novembra 1989, zvrhla komunistický režim a umožnila obnovu demokracie a slobodného podnikania. Už 29. decembra 1989 bol prezidentom republiky zvolený doterajší disident a dramatik Václav Havel. Spoločenská transformácia zároveň spôsobila dramatický nárast kriminality,^[59] značné zadĺženie štátu^[60] a prehlbovanie federalizácie až k rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Od roku 1990 začala byť federalizácia oneskorene uvádzaná do praxe, ktorá síce formálne platila už od roku 1969, ale prakticky bola do značnej miery zmrazená. Medzi oboma zložkami federácie, Českou republikou a Slovenskou republikou, rýchlo narastali rozpory (pozri pomlčková vojna), ktoré nakoniec viedli k rozpadu spoločného štátu. Česko-Slovensko zaniklo mierovou cestou k 31. decembru 1992. Doterajšie národné republiky prevzali právny poriadok zanikajúcej federácie a rozdelili si jej majetok a záväzky.

Samostatnosť Česka

Subjektom medzinárodného práva sa Česká republika stala 1. januára 1993, so zánikom federácie. Zapojila sa do západoeurópskych politických štruktúr. 12. marca 1999 bola prijatá do NATO a 1. mája 2004 vstúpila do Európskej únie. V roku 2004 pristúpila k Schengenským dohodám, na ktorých základe sa 21. decembra 2007 stala súčasťou Schengenského priestoru.^[61]

Prezidentom Českej republiky bol až do marca 2003 Václav Havel, ktorý bol už česko-slovenským prezidentom. Jeho nástupcom bol zvolený Václav Klaus, po prvýkrát nastúpil do funkcie 7. marca 2003, po druhýkrát v marci 2008. Od marca 2013 do marca 2023 bol prezidentom republiky Miloš Zeman, ktorý bol prvým prezidentom zvoleným v ľudovom hlasovaní.

Po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 Česko prijalo najväčšiu utečeneckú vlnu vo svojej histórii.

Prírodné pomery

Česko má spoločné hranice so 4 krajinami. Na západe hraničí s Nemeckom v dĺžke asi 810,7 km, z toho so Saskom 453,9 km a s Bavorskom 356,8 km. Z juhu hraničí s Rakúskom v dĺžke 466,1 km, na východe so Slovenskom na 251,8 km dlhej hranici a na severe s Poľskom, pričom dĺžka hranice je podľa českých údajov 761,8 km, a podľa poľských údajov až 789,89 km.

Geografia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Česka

Česko má rozlohu 78 866 km². Z celkovej plochy leží 52 817 km² (67 %) v nadmorskej výške do 500 m, 25 222 km² (32 %) vo výške 500 až 1 000 m a iba 827 km² (1,05 %) vo výške nad 1 000 m. Priemerná nadmorská výška je 430 m. Najnižšie položeným miestom je bod odtoku Labe z krajiny pri Hřensku, s výškou 115 m n. m. Najvyšším miestom je vrchol Sněžky, 1 602 m n. m. Najvyšším umelým bodom je vrchol televízneho vysielača na vrchu Praděd, 1 654 m n. m.

Z fyzicko-geografického hľadiska leží Česko na rozhraní dvoch horských sústav. Povrch Čiech, západnej a severnej Moravy vypĺňa Česká vysočina, majúca prevažne ráz pahorkatín a stredohorí (Šumava, Český les, Krušné hory a Sudety – Jizerské hory, Krkonoše, Orlické hory, Králický Sněžník, na Morave Jeseníky). Pásmo zníženín v smere Dyjsko-svratecký úval – Moravská brána oddeľuje Českú vysočinu od pohorí Západných Karpát (napr. Moravskosliezske Beskydy), ktoré zasahujú na východnú časť územia. Rieka Morava preteká cez široké zníženiny: Hornomoravský a Dolnomoravský úval. V povodí riek Labe je rozsiahlejšia rovinatá a nížinná oblasť Polabská nížina. Vnútri územia prevládajú pahorkatiny a vrchoviny. Z nich najrozsiahlejšia je Českomoravská vrchovina.

Výbežky Česka sú: ašský výbežok, šluknovský výbežok, frýdlantský výbežok, broumovský výbežok, javornický výbežok (tiež vidnavský výbežok), osoblažský výbežok a břeclavský výbežok (tiež Dyjský trojuholník, Podyjský roh).

Geológia

Bližšie informácie v článkoch: Geológia Českého masívu a Geológia Západných Karpát

Územie Česka tvoria dve rozsiahle geologické jednotky Český masív a Západné Karpaty.

Český masív je elevačná štruktúra tvorená predmezozoickým kryštalinikom s premenenými a vyvretými horninami a jeho sedimentárnym obalom. Je súčasťou hercýnskeho orogénu, no bol postihnutý aj mladšou zlomovou tektonikou. Člení sa na niekoľko oblastí: Moldanubickú, Kutnohorsko-svrateckú, Stredočeskú, Krušnohorskú, Lužickú a Moravsko-sliezsku oblasť^[62]. Tieto bloky prekambrického až paleozoického veku, boli spojené v priebehu hercýnskeho vrásnenia, pričom sa nasunuli smerom na sever na Východoeurópsku platformu.

V priebehu triasu bola oblasť prevažne vynorenou časťou Pangey a tvorila tzv. Vindelický val, ktorý oddeľoval alpídnu Tethýdu od platformného germánskeho vývoja na severe. Oblasť bola po zvyšok mezozoika striedavo zaplavovaná epikontinentálnym morom. Neskôr v priebehu terciéru sa na túto konsolidovanú oblasť nasunul z juhu a východu alpsko-karpatský orogén. Východná časť Českého masívu sa pod zaťažením príkrovmi flyšového pásma postupne ohýbala a spôsobila vznik karpatskej predhlbne. V kvartéri do oblasti zasahoval v priebehu ľadových dôb kontinentálny ľadovec, ktorý z oblasti Škandinávie priniesol početné bludné balvany a ďalší exotický materiál. Kvartérna pôdna pokrývka sa vyznačuje značnou variabilitou. Najrozšírenejším typom pôd v Česku sú hnedé pôdy.

Vodstvo

Územie krajiny tvorí rozvodie oddeľujúce povodie Severného, Baltského a Čierneho mora. Hlavný rozvodný uzol je masív Králického Snežníka (1 423 m n. m.). Najvýznamnejšie rieky sú Labe (370 km) s Vltavou (433 km), v oblasti Moravy rieka Morava (246 km) s Dyjou (306 km) a v Sliezsku Odra (135 km) s Opavou (131 km). Splavné sú len Labe (od Chvaletíc) a Vltava od Prahy. Celková dĺžka splavných tokov je 303 km. Podzemné vody majú najväčšie zásoby v riečnych uloženinách Polabskej nížiny a moravských úvalov. Veľké bohatstvo minerálnych prameňov sa využíva v kúpeľoch na liečebné účely. Najviac kúpeľných miest je v západných Čechách. Jazerá ľadovcového pôvodu sú na Šumave (Čierne, Čertovo). Hospodársky význam majú rybníky založené väčšinou v 14. – 16. storočí (južné Čechy, Polabie, južná Morava, Ostravsko).^[63]

Klíma

Podnebie sa vyznačuje vzájomným prenikaním a miešaním oceánskych a kontinentálnych vplyvov. Je charakteristické západným prúdením s prevahou západných vetrov, intenzívnou cyklonálnou činnosťou a pomerne hojnými zrážkami. Najviac zrážok spadne vo vyšších pohoriach, najmä na ich náveternej strane. Prímorský vplyv sa prejavuje hlavne v Čechách a na Morave. V Sliezsku už pribúda vplyvov kontinentálnej klímy z východu. Veľký vplyv na podnebie má i nadmorská výška a reliéf.

Živá príroda

Flóra a fauna svedčí o vzájomnom prenikaní hlavných smerov ktorými sa v Európe šírilo rastlinstvo a živočíšstvo. Lesy sú prevažne ihličnaté a zaberajú asi 33 % celkovej rozlohy krajiny. Druhové zloženie lesov sa menilo vplyvom hospodárskej činnosti, ktorej výsledkom sú prevládajúce smrekové monokultúry. Výšková stupňovitosť rastlinstva je preto nezreteľná. Pôvodné bukovo-jedľové lesy sa zachovali len na malých plochách na Šumave. Z pôvodných živočíšnych druhov sa zachovala najmä jelenia a srnčia zver.^[63]

Politický systém

Česko je demokratická parlamentná republika. Výkonnú moc má prezident a vláda, ktorá vydáva nariadenia a navrhuje zákony. Zodpovedá sa Poslaneckej snemovni. Hlavou štátu je prezident, volený každých päť rokov v prezidentských voľbách. Prezident navrhuje ústavných sudcov, ktorých musí schváliť Senát, za určitých podmienok môže rozpustiť Poslaneckú snemovňu a vetovať zákony (okrem ústavných). Takisto vymenúva predsedu vlády a ďalších jej členov na návrh predsedu. Prijíma demisiu predsedu vlády a jeho prostredníctvom aj od jednotlivých členov vlády.

Český parlament je dvojkomorový, s Poslaneckou snemovňou a Senátom. Do Poslaneckej snemovne sa volí 200 poslancov každé štyri roky na základe pomerného zastúpenia. Raz za dva roky sa voľbami obmení tretina Senátu na základe dvojkolových väčšinových volieb. Každý z 81 senátorov má šesťročný mandát.

Významnými českými politikmi boli napríklad František Palacký, Jiří František Buquoy, Rudolf Stadión, Felix Schwarzenberg, Karel Chotek, Karol III. Schwarzenberg, František Ladislav Rieger, Julius Grégr, Alois Pražák, Eugen Czernin, Antonín Randa, Karel Kramář, Tomáš Garigue Masaryk, Edvard Beneš, Antonín Švehla, Vlastimil Tusar, Jan Malypetr, Jan Šrámek, Richard Coundenhove-Kalergi, Václav Havel, Dagmar Burešová, Petr Pithart, Václav Klaus, Josef Lux, Miloš Zeman, Vladimír Špidla, Mirek Topolánek, Karel VII. Schwarzenberg, Bohuslav Sobotka, Miloš Vystrčil alebo Věra Jourová.

Zahraničné vzťahy

Česko má zavedenú štruktúru zahraničných vzťahov. Je členom OSN, Európskej únie (EÚ), NATO, Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a Rady Európy. Je pozorovateľom Organizácie amerických štátov.^[64] Všetky štáty (138  štátov k 3. máji 2016, z toho je deväť štátov zastúpených diplomatmi v hodnosti chargé d’affaires^[65]) a medzinárodné resp. nadštátne organizácie, ktoré majú diplomatické styky s Českom, majú veľvyslanectvo v Prahe, a niektoré z nich majú generálne konzuláty alebo konzuláty v určitých mestách, najmä v Brne. Česko má v štátoch a u medzinárodných resp. nadnárodných organizácií, s ktorými má diplomatické styky, recipročne svoje veľvyslanectvá (ambasády) a konzuláty.

Hlavnú úlohu v zameriavaní a upresňovaní zahraničnej politiky majú premiér a minister zahraničných vecí. Pre zahraničnú politiku Českej republiky je zásadné členstvo v Európskej únii. Česká republika má silné väzby so Slovenskom, Poľskom a Maďarskom, okrem iného ako člen Visegrádskej skupiny. Rozsiahle styky má Česká republika so susedným Nemeckom a Rakúskom a ďalšími členskými štátmi Európskej únie, so Spojenými štátmi americkými as Izraelom. Po roku 2020 dochádza k posilňovaniu vzťahov s ázijskými demokratickými štátmi, napríklad s Taiwanom. Naopak zlé vzťahy má Česko dlhodobo s Ruskou federáciou, od roku 2021 Česko figuruje na oficiálnom ruskom zozname nepriateľských krajín. Problematické vzťahy má Česká republika aj s Čínskou ľudovou republikou.

Na prvý polrok 2009 prebralo Česko od Francúzska predsedníctvo Rade EÚ, ďalšie predsedníctvo sa odohralo roku 2022.

Českí predstavitelia podporujú disidentov v Barme, Bielorusku, Číne, Rusku, na Kube a v ďalších štátoch.

K slávnym českým diplomatom minulosti patrili napríklad Jaroslav Lev z Rožmitálu, Humprecht Ján Czernin, Václav Antonín Kounic-Rietberg, Filip Jozef Kinský, Karol Filip Schwarzenberg, Alois Lexa z Aehrentahlu, Otakar Czernin, Edvard Beneš, Kamil Krofta, Jan Masaryk, Jiří Hájek, Jiří Dienstbier, Luboš Dobrovský, Jozef Zieleniec, Michael Žantovský, Peter Kolář, Karel Schwarzenberg či Peter Pavel.^[66]

Ozbrojené sily

Podrobnejšie informácie nájdete v článku Armáda Českej republiky.

Armáda Českej republiky sa skladá z letectva, pozemných síl a podporných jednotiek. Prezident Českej republiky je formálne vrchným veliteľom ozbrojených síl, hlavný vplyv na ozbrojené sily však má ministerstvo obrany, vláda a generálny štáb. V roku 2004 bola zrušená základná vojenská služba a armáda sa tak stala plne profesionálnou organizáciou. 12. marca 1999 krajina vstúpila do Severoatlantickej aliancie, v rámci ktorej plní svoje vojenské záväzky. Počet aktívnych vojakov je približne 29 300 vrátane civilných zamestnancov.

České jednotky sa podieľali na operáciách UNPROFOR, SFOR, EUFOR v Bosne a Hercegovine, KFOR v Kosove a ISAF v Afganistane. Českí vojaci pôsobia v Iraku, v pobaltských štátoch a na Slovensku.

Vysokú prestíž majú tradične českí vojenskí chemici (dnes 31. pluk radiačnej, chemickej a biologickej ochrany v Liberci). Od svojho prvého nasadenia v medzinárodných silách v operácii Púštna búrka roku 1991, patrí k hlavným českým príspevkom k spojeneckým akciám. Od roku 2003 libereckí chemici pravidelne velia mnohonárodnému práporu radiačnej, chemickej a biologickej ochrany Síl rýchlej reakcie NATO (NATO Response Force).

Výzbroj Armády Českej republiky zahŕňa nadzvukové stíhačky JAS-39 Gripen, bojové lietadlá Aero L-159 Alca, útočné helikoptéry Mil Mi-35, obrnené transportéry: Pandur II, BVP-1, BVP-2, OT-90 a modernizované tanky T-72M4CZ . V roku 2022 začala v súvislosti s vojnou na Ukrajine rozsiahla modernizácia českej armády.^[67]

Česká armáda podľa prieskumov verejnej mienky dlhodobo patrí k najdôveryhodnejším českým inštitúciám.^[68]

Najznámejšími českými, prípadne československými, vojakmi a vojvodcami minulosti boli Přemysl Otakar II., Ján Luxemburský, Ján Žižka, Albrecht z Valdštejna, Karel Filip Schwarzenberg, Josef Václav Radecký z Radče, Jozef Šnejdárek, Heliodor Píka, Ludvík Svoboda, Jan Kubiš, Jozef Gabčík, František Fajtl či Petr Pavel.

Ľudské právaupraviť | upraviť zdroj

Ľudské práva v Česku sú garantované Chartou základných práv a slobôd a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach. Napriek tomu sa vyskytovali prípady porušovania ľudských práv ako diskriminácia rómskych detí, kvôli ktorým Európska komisia požiadala Česko o podanie vysvetlenia, alebo nezákonnej sterilizácie rómskych žien, za ktoré sa vláda ospravedlnila. Podľa komentára ombudsmana Stanislava Škrečka z roku 2020 je diskriminácia Rómov v súčasnosti len minimálna, čomu nasvedčuje štatistika podaných oznámení. Dochádza tiež k porušovaniu ľudských práv v niektorých zariadeniach pre seniorov av psychiatrických liečebniach.

Roku 2000 bol na ochranu základných práv a slobôd zriadený úrad Ombudsmana (ombudsmana). Autorita ombudsmana je však skôr neformálna.

Podľa indexu ekonomickej slobody, ktorý vytvára The Heritage Foundation a The Wall Street Journal, je Česko 24. najslobodnejšou krajinou na svete z hľadiska obchodu. Podľa Svetového indexu slobody tlače, vytváraného organizáciou Reporters without borders, má Česko 21. najslobodnejšie mediálne prostredie na svete. (Obaja údaje platia k roku 2016.)

Praha je sídlom Radio Free Europe/Radio Liberty. Na začiatku 90. rokov ju do Československa osobne pozval Václav Havel.

Osoby rovnakého pohlavia môžu v Česku uzavrieť tzv. registrované partnerstvo. Podľa prieskumov je väčšina obyvateľov dlhodobo pre uzákonenie plnohodnotného manželstva pre osoby rovnakého pohlavia, tento zákon však zatiaľ naráža na nesúhlas niektorých konzervatívnych strán.

K najznámejším českým aktivistom a podporovateľom ľudských práv patrí pražská rodáčka Berta von Suttnerová, ktorá za svoj pacifistický boj získala Nobelovu cenu za mier, filozof a prvý československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk, študent Ján Palach, ktorý sa v roku 1969 upálil v proteste proti sovietskej okupácii, Karel Schwarzenberg, ktorý bol v rokoch 1984 až 1990 predsedom Medzinárodného helsinského výboru pre ľudské práva, Václav Havel, dlhoročný disident a neskorší prezident, sociologička a disidentka Jiřina Šiklová či Šimon Pánek, zakladateľ organizácie Človek v núdzi.

Ekonomikaupraviť | upraviť zdroj

Česko je vyspelý priemyselno-poľnohospodársky štát. Známe je starou tradíciou priemyselnej výroby a rozvinutým poľnohospodárstvom. Hrubý domáci produkt na hlavu v parite kúpnej sily v roku 2010 dosiahol 82 % priemeru EÚ (EÚ 27). Zahraničný obchod Česka po veľa rokoch pasívnej bilancie vykázal v roku 2005 prebytok. Najväčšími obchodnými partnermi Česka sú susedné štáty Nemecko, Slovensko a Rakúsko.

Poľnohospodárska výroba takmer pokrýva domácu spotrebu. Viac ako dve pätiny rozlohy štátu tvorí orná pôda. Úrodné černozeme a hnedozeme sú rozšírené na Polabí a v moravských úvaloch. Pestujú sa na nich obilniny (pšenica, jačmeň, kukurica), zemiaky, cukrová repa, zelenina, ľan a repka. Svetovú povesť má pestovanie chmeľu a vinohradníctvo. Významným produktom a aj exportným tovarom je pivo. Základom živočíšnej výroby je chov kráv, ošípaných a hydiny, ďalej včelárstvo a chov sladkovodných rýb (najmä kaprov) v miestnych rybníkoch.

Ťažobný priemysel má v štruktúre ekonomiky klesajúci význam. K hlavným nerastným surovinám ťažených v Česku patrí čierne a hnedé uhlie (produkcia koksu), ďalej stavebné hmoty a urán. Výroba porcelánu je založená na ťažbe kvalitného kaolínu v okolí. V malom rozsahu sa tiež ťaží ropa a zemný plyn a ďalšie suroviny. Rozhodujúci objem ropy a zemného plynu sa však dováža z Ruska, ropa aj z bavorského Ingolstadtu.

Základom energetiky sú uhoľné a jadrové elektrárne (Temelín a Dukovany). Významnými priemyselnými centrami sú Praha, oblasť Brna, oblasť Ostravy a Plzne. Medzi dôležité odvetvia priemyslu patrí hutníctvo, strojárstvo, textilný priemysel, potravinársky priemysel, elektropriemysel a výroba dopravných prostriedkov. Najdynamickejšie sa rozvíjajúcim odvetvím je stavebníctvo, ťahačom vývozu je automobilový priemysel (značka Škoda).

Dôležitým sektorom sa stávajú služby. Najmä Praha priťahuje aj nadnárodné spoločnosti, ktoré tu zakladajú svoje stredoeurópske pobočky.^[69] Cestovný ruch je výrazným zdrojom príjmov Česka. Okrem Prahy a kúpeľných miest láka návštevníkov mnoho hradov, zámkov, stredovekých miest, chránených národných parkov a prírodných zvláštností. K nim patrí napríklad Moravský kras s priepasťou Macocha a jaskyňami, Český ráj s pieskovcovými skalnými útvarmi, zámok Hluboká nad Vltavou, krásne historické mesto Český Krumlov, kúpeľné mesto Karlove Vary, Boubínsky prales na Šumave a mnoho ďalších. Krajinu každoročne navštívi necelých 7 miliónov turistov. Tomu zodpovedá aj snaha o zlepšenie dopravnej infraštruktúry.^[70]

Dopravaupraviť | upraviť zdroj

Česká doprava je svojim výkonom rozvinutá. Železničná doprava má najvýznamnejšie postavenie v preprave nákladov. Železničná sieť sa radiálne zbieha do Prahy, kde je najväčší železničný uzol v štáte. Rozvoj automobilovej dopravy determinuje diaľničná sieť. Česko má približne 1 350 km diaľnic a rýchlostných komunikácií. Letecká doprava sa v súčasnosti uplatňuje najmä v medzinárodnom styku. Riečna doprava je na riekach Labe a Vltava. Labe plní funkciu riečnej cesty, ktorá slúži najmä vnútrozemskej doprave. Dĺžka vodných ciest je 677 km.^[63]

Obyvateľstvoupraviť | upraviť zdroj

V Česku žije 10,71 mil. obyvateľov. V porovnaní s európskymi krajinami patrí medzi stredne zaľudnené štáty. Priemerná hustota zaľudnenia je 134 obyv./km2. Osídlenie je však nerovnomerné. Medzi oblasti s najnižšou koncentráciou obyvateľstva patria pohraničné oblasti južných a západných Čiech, na severnej Morave a v Sliezsku Jesenicko a Osoblažsko. K hustot zaľudneným oblastiam patrí Praha so svojím zázemím, Polabie, Severočeská panva, Liberecko a východné Čechy, na Morave zasa priemyselná oblasť Ostravy a Brno so svojím okolím.^[63]

Počet obyvateľov Česka klesá. V poslednom období krajina vykazuje prirodzený úbytok. Veková štruktúra sa mení v prospech starších vekových kategórií. Vekové zloženie obyvateľstva je nasledujúce: vek do 14 rokov má 16%, vek 15 – 59 rokov 65%, 60 rokov a viac má 19% obyvateľstva. Stredná dĺžka života žien je 79 rokov, mužov 72 rokov.^[63]

Národnostné zloženie podľa sčítania ľudu v roku 2001 je: národnosť česká – 90,4 %, moravská – 4,9 %, sliezska – 0,1 %, slovenská – 1,4 %, poľská – 0,4 % nemecká – 0,2 %, ukrajinská – 0,5 %, vietnamská – 0,3 %, rómska – 0,1 %.

Podľa vierovyznania tvoria: ateisti – 59 %, Rímskokatolícka cirkev – 26,8 %, Českobratrská církev evangelická – 1,2 %, Cirkev československá husitská – 1 %, nezistená – 8,8 %. Pôsobí tu aj mnoho iných menších kresťanských cirkví, napr. Sliezska cirkev evanjelická a. v., starokatolícka cirkev a iné. Česko je vplyvom dlhého spoločensko-historického vývoja krajina s najnižším podielom veriacich na svete.

Sídlaupraviť | upraviť zdroj

Česko má pomerne hustú sídelnú sieť. Rozhodujúci podiel na počte obcí majú mestá nad 5 000 obyvateľov, v ktorých žije 71% obyvateľstva krajiny. Z hľadiska sídelnej štruktúry má Česko 6 veľkomiest nad 100 000. Okrem hlavného mesta Prahy k nim patrí Brno, Ostrava, Plzeň, Liberec a Olomouc. Dlhšie trvajúcim trendom je vyľudňovanie vidieka.

Najväčšie mestá podľa počtu obyvateľovupraviť | upraviť zdroj

Zdroj:https://sk.wikipedia.org/wiki/Česko
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---

Praha Brno Ostrava	Poradie	Mesto	Kraj	Počet obyvateľov[71][72][73]