O úradnom (oficiálnom) jazyku ako jazyku rokovaní a dokumentov v medzinárodných organizáciách (napríklad v EÚ) pozri úradný jazyk (medzinárodný styk). O úradnom jazyku ako synonymu úradného (t. j. administratívneho) štýlu jazyka^[1][2] pozri úradný štýl.

Úradný jazyk alebo oficiálny jazyk (angl. official language; nem. Amtssprache, offizielle Sprache; fr. langue officielle; rus. oficiaľnyj jazyk) je v užšom zmysle jazyk (často stanovený nejakým právnym predpisom), ktorý sa používa ako hlavný alebo ako jediný jazyk na komunikáciu a dokumentovanie v styku s a vnútri verejnej správy (t.j. vlády a úradov, vrátane školstva) na určitom území, konkrétne v celom štáte či závislom území alebo v jeho časti, t. j. napr. v regióne štátu (ale podľa niektorých definícií len v celom štáte). V širšom zmysle sa úradným (oficiálnym) jazykom myslí aj jazyk, v ktorom sa na danom území vydávajú právne predpisy (napr. zákony), jazyk debát parlamentu a jazyk súdov. Podobný je pojem štátny jazyk, ktorý sa často chápe jednoducho ako jediný celoštátny úradný jazyk (obyčajne vo vyššie uvedenom širšom zmysle), ale môže byť definovaný aj odlišne.^{[3][4][5][6][7][8][9]}

Úradný jazyk

Približne polovica štátov sveta má úradný jazyk (t. j. úradný jazyk de iure). Niektoré štáty majú iba jeden úradný jazyk, ako napríklad Albánsko, Francúzsko alebo Litva. Niektoré štáty majú viac úradných jazykov, napríklad Afganistan, Bielorusko, Belgicko, Bolívia, Kanada, Eritrea, Fínsko, India, Pakistan, Paraguaj, Južná Afrika a Švajčiarsko. V niektorých štátoch, ako napríklad Slovensko, Taliansko, Palau, Filipíny, Rusko a Španielsko, je síce len jediný celoštátny úradný jazyk (t. j. štátny jazyk), ale menšinové jazyky sa používajú ako úradné jazyky (obyčajne úradné jazyky v užšom zmysle) v určitých regiónoch.

Niektoré štáty, ako napríklad Švédsko, Tuvalu, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty, de iure nemajú úradný jazyk. Namiesto toho sa v mnohých prípadoch (zákony, vládne nariadenia a pod.) používa nejaký de facto hlavný jazyk (tzv. úradný jazyk de facto).

Vo väčšine prípadov je úradným jazykom jazyk, ktorý je na danom území bežne používaným miestnym jazykom, napr. na Slovensku je to slovenčina. Úradné jazyky niektorých bývalých kolónií, hlavne francúzština a angličtina, však nie sú bežne používanými miestnymi jazykmi. Opačným príkladom je írčina, ktorá je teoreticky miestnym jazykom a je "prvým úradným" jazykom Írska, ale reálne ju používa len menej ako tretina Írov; zatiaľ čo angličtina, ktorá je reálne najčastejším miestnym i úradným jazykom Írska, je podľa článku 8 Ústavy Írska označená ako "druhý úradný" jazyk Írska.

Zákony niektorých štátov vyžadujú, aby boli dokumenty štátnej či verejnej správy prekladané aj do iných jazykov než je úradný jazyk.

Štátny jazyk

Definícia

Pojem štátny jazyk môže mať najmä tieto rôzne vymedzenia:

1. Najčastejšie sa štátnym jazykom myslí jednoducho celoštátny úradný jazyk (najmä ak je stanovený len jeden takýto jazyk) - porov. aj vyššie uvedený úvod tohto článku^{[10][5][3][11][6][12][4][13][14][15][16]}. V podobnom zmysle napríklad Harald Haarmann definuje štátny jazyk (nem. Staatssprache) ako jediný jazyk, ktorý slúži ako oficiálny nástroj komunikácie medzi (aj regionálnymi) inštitúciami štátu a v styku so zahraničnými vládami^[17][18]. Ako príklady konkrétnych právnych definícií štátneho jazyka chápaného ako celoštátny úradný jazyk možno uviesť napríklad definíciu štátneho jazyka platnú v právnej teórii medzivojnového Česko-Slovenska, ktorá znela tak, že štátnym jazykom je v zásade jazyk štátnych orgánov a podnikov používaný pri výkone štátnej moci, ktorá bola na ne prenesená. Presné znenie definície bolo takéto: národný jazyk je jazyk, ktorým hovoria - telefonujú - i píšu - telegrafujú, tlačia, razia mince, označujú budovy, úradovne i hnuteľné predmety svojho úradovania, činia verejné vyhlášky - štátne úrady, ústavy, podniky, orgány vykonávajúc časť štátnej moci výkonnej na ne prenesenú zásadne, t. j. pokiaľ... nie je predpísané ^[19]. Iným dobrým príkladom je chápanie štátneho jazyka (Staatssprache) v súčasnej rakúskej právnej teórii: V pojme 'štátny jazyk' sú obsiahnuté všetky štátne orgány - v organizačnom a funkčnom zmysle - v styku medzi sebou a v styku so stránkami; štátny jazyk je teda oficiálny jazyk zákonodarstva, súdnictva a správy. V tomto zmysle spadajú pod súhrnný pojem štátny jazyk v zmysle § 8 rakúskej spolkovej ústavy najmä 'jazyk súdov'..., 'úradný jazyk' správy a tiež 'rokovací jazyk' všeobecných zastupiteľských zborov ... a 'jazyk vyhlasovania' v zbierkach zákonov...^[20]. Naopak v 19. storočí bola presná definícia štátneho jazyka v rakúskej časti monarchie (v ktorej sa pojem štátny jazyk vyskytoval len v právnej teórii, čiže v textoch predpisov sa nepoužíval) značne sporná, i keď všetky vyskytujúce sa definície sa viac či menej podobali pojmu úradný jazyk^[21]. V Uhorsku (kde sa pojem štátny jazyk od roku 1868 vyskytoval aj v texte zákona, ale bez definície) uvádzal v 19. storočí definíciu napríklad A Pallas nagy lexikona, ktorý lapidárne vymedzil štátny jazyk ako jazyk, v ktorom sa zostavujú úradné písomnosti^[22].

2. Niekedy sa štátnym jazykom myslí:

a) jazyk, ktorý je v danom štáte veľmi často používaný (resp. veľmi rozšírený), a/alebo

b) jazyk, ktorý má (spravidla de iure pridelené) privilegované, jedinečné postavenie v celom štáte resp. funkciu symbolu štátu a štátnointegratívnu funkciu.

V tomto zmysle štátny jazyk zodpovedá najmä (pôvodne primárne anglickému) termínu národný jazyk (angl. national language), ale platí to len pre tie významy výrazu národný jazyk (porov. v článku národný jazyk), ktoré sa vzťahujú na štát ako celok (národ chápaný ako celý štát, politický národ) a nie na napr. na etniká (etnicky chápaný národ). Štátny/národný jazyk v tomto význame (teda význame č. 2) môže v praxi znamenať najmä:

i) veľmi málo, viac-menej len formálne používaný jazyk (porov. napríklad dole uvedený význam č. 5) a je teda opakom pojmu úradný jazyk (ako jazyka verejnej správy, súdov a právnych predpisov), alebo

ii) pojem širší než úradný jazyk, pretože zahŕňa tak úradný jazyk (jazyk verejnej správy, súdov a právnych predpisov), ako aj jazyk sociálnej a kultúrnej komunikácie daného štátu, alebo

iii) de facto prvý úradný jazyk (zatiaľ čo druhý úradný jazyk sa v danom štáte de iure označuje názvom úradný jazyk), alebo

iv) celoštátny úradný jazyk (tento význam ale je tomto článku a často v literatúre považovaný za osobitný význam - porov. vyššie).

Takto chápaným štátnym/národným jazykom (čiže veľmi rozšíreným a/alebo privilegovaným jazykom štátu resp. jazykom ako symbolom štátu) je napríklad angličtina v USA a nemčina v Nemecku - v oboch prípadoch de facto, nie de iure. Ako príklady vyššie spomínaného rozlišovania pojmov štátny/národný jazyk a úradný jazyk možno spomenúť Filipíny, ktoré majú filipínčinu ako štátny/národný jazyk (angl. national language) a filipínčinu a angličtinu ako úradné jazyky, či Singapur, ktorý má malajčinu ako štátny/národný jazyk (angl. national language) a malajčinu, angličtinu, čínštinu a tamilčinu ako úradné jazyky. Podobne Kirgizsko má kirgizštinu ako štátny jazyk (kirg. mamlekettik til, rus. gosudarstvennyj jazyk) a ruštinu ako úradný jazyk. Menšinové jazyky Kirgizsko mimochodom označuje názvom národné jazyky, ide teda o pekný príklad situácie, kde pojmy štátny jazyk a národný jazyk neznamenajú to isté. Ojedinele môže mať štát viacero štátnych/národných jazykov (ale vždy ich je malý počet), napríklad Nigéria ich má tri - hauština, jorubčina a iboština. Tento význam termínu štátny jazyk je preberaný aj v článku národný jazyk.^{[3][23][24][11][25][26][7][27][28][29][30][31][32][33][34][35][36][37][38]}

3. V súčasnej slovenskej jazykovede či práve nepanuje zhoda o presnej definícií štátneho jazyka, štátny jazyk sa ale v literatúre obyčajne chápe zhruba v zmysle vyššie uvedenej definície 2b)ii), prípadne ako niečo medzi definíciami 1 a 2b)ii). Vyplýva to už z celkového textu zákona o štátnom jazyku, v ktorom sa okrem iného spomína, že štátny jazyk je výrazom suverenity Slovenska a má prednosť pred ostatnými jazykmi, a v ktorom pod štátny jazyk síce primárne spadajú sféry napĺňajúce štandardnú definíciu úradného jazyka, ale spadajú podeň aj niektoré iné sféry, napríklad kultúrne (televízia a pod.)^[39]. V komentároch k slovenskej ústave sa štátny jazyk charakterizuje okrem iného ako jazyk väčšinového národa so štátnointegratívnou funkciou a funkciou úradného jazyka, keďže sa v nich uvádza: Ak je jazyk väčšinového národa zakotvený v podobe štátneho jazyka, jeho cieľom je zabezpečovať používanie tohto jazyka ako dorozumievacieho prostriedku, ktorý zrovnoprávňuje a spája všetkých občanov bez ohľadu na ich príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine. Zároveň zaručuje jednotnú komunikáciu štátnych orgánov a orgánov územnej samosprávy na území Slovenskej republiky^[40][41]. Niektorí slovenskí autori (ako prvý pravdepodobne Matej Považaj) dnes definujú štátny jazyk ako jazyk, ktorý sa používa na istom štátnom území ako záväzný vo vymedzených komunikačných sférach, pričom týmito komunikačnými sférami sa na Slovensku myslia sféry, v ktorých sa má štátny jazyk používať podľa zákona o štátnom jazyku, a teda nielen úradný jazyk^[42][43][44]. Naopak v jednom svojom súčasnom texte Ministerstvo kultúry na jednom mieste štátny jazyk (nejasne) označuje ako synonymum úradného jazyka^[12]. Daniela Števčeková zastávala názor, že najhlavnejšou (i keď nie jedinou) funkciou štátneho jazyka je funkcia úradného jazyka^[42]. Jozef Mlacek sa v čase prijímania zákona o štátnom jazyku v roku 1995 vyjadril, že zavedením pojmu štátny jazyk sa slovenčina stane jedným zo symbolov štátu (a teda popri dovtedajšej národnoreprezentatívnej funkcii už bude mať slovenčina ako štátny jazyk aj štátnoreprezentatívnu funkciu), a okrem toho, že štátny jazyk je reprezentovaný len spisovným jazykom^[45]. Pokiaľ ide vzťah k spisovnému jazyku, podobne Ján Findra na prelome tisícročí zastával názor, že z textu zákona o štátnom jazyku (platného v 90. rokoch 20. storočia) vyplýva, že štátnym jazykom sa myslí len kodifikovaný (t. j. spisovný) jazyk. Iní slovenskí jazykovedci boli a sú však naopak presvedčení, že štátny jazyk zahŕňa aj nespisovný jazyk, a text zákona o štátnom jazyku bol neskôr v tomto smere aj sčasti preformulovaný.^[46][42][47]

4. Niekedy sa pojem štátny jazyk nevhodne paušálne stotožňuje s pojmom národný jazyk chápaným ako jazyk etnického (v našom prípade slovenského) národa.^[48][42]

5. Niekedy sa štátny jazyk (alternatívny preklad: národný jazyk) chápe ako jazyk používaný štátom len pri formálnych a ceremoniálnych príležitostiach, resp. jazyk ktorý slúži čisto len ako symbol štátu (napr. je v ňom napísaný text hymny), a na ostatné účely sa používa nejaký iný jazyk.^[11][23]

6. Ojedinele sa ako štátny jazyk (angl. state language; synonymá: chóralekt, regionálny jazyk, národný jazyk) označuje autochtónny jazyk štátom stanovený ako reprezentatívny, resp. podporovaný, na používanie vo veľkom (spravidla administratívnom) regióne štátu, pričom slovo štátny v tomto prípade neznamená štát v bežnom stredoeurópskom ponínamí, ale spolkový/federálny štát alebo podobnú veľkú územnosprávnu jednotku. Pozri aj v článku národný jazyk.^[49]

7. V súvislosti s čínštinou sa na Taiwane označuje názvom štátny jazyk (alternatívny preklad preklad: národný jazyk; po čínsky kuo-jü, v pchin-jine guóyǔ) mandarínčina resp. spisovná čínština.^[50]

Svetové názvy

Ekvivalenty termínu štátny jazyk v niektorých svetových jazykoch sú:

• v nemčine: Staatssprache (alebo Landessprache či Nationalsprache, ale tieto termíny majú často iné významy)^{[51][52][53][54][55][56][16]},
• v angličtine: state language (alebo national language, ale tento termín má, ako už bolo spomenuté vyššie, aj iné významy)^{[42][16][57][58][59][60][23][24]},
• vo francúzštine: langue d'État (alebo langue nationale, ale tento termín má aj iné významy), langue officielle (tento výraz alternatívne znamená úradný jazyk) alebo vo francúzskej ústave langue de la République (doslova "jazyk Republiky")^{[16][61][27][62]}
• v ruštine: gosudarstvennyj jazyk^[28][27][58].

Výskyt v predpisoch

Pojem štátny jazyk vo význame celoštátny úradný jazyk (alebo vo veľmi podobnom význame), sa v minulosti v Európe používal v Nemecku (v literatúre i predpisoch od 19. do začiatku 20. storočia; "Staatssprache"), Uhorsku (v právnych predpisoch v rokoch 1868 - 1918/1920; "államnyelv"^[63]) a Česko-Slovensku (v právnych predpisoch v rokoch 1920 - 1948; tvar uvedený v príslušnom zákone bol "státní, oficielní jazyk"^[64]). Dnes je ešte bežný napríklad v právnych predpisoch Slovenska (od roku 1993; "štátny jazyk"), Rakúska (od roku 1919^[65]; "Staatssprache"), Ruska (od roku 1991; "gosudarstvennyj jazyk")^[58] a ostatných štátov bývalého Sovietskeho zväzu, napr. Ukrajiny^[66], Kirgizska^[27] či pobaltských štátov. Iné štáty často používajú vo svojich právnych predpisoch (napríklad ústavách) namiesto pojmu štátny jazyk iné pojmy, často napríklad používajú pojem úradný jazyk.^{[5][67][68][69][8][70]}

V Bielorusku je v ruskej verzii ústavy použitý termín štátny jazyk, kým v bieloruskej verzii je použitý termín úradný jazyk^[71].

Štátny jazyk v súčasnom Slovensku

Na Slovensku je podľa ústavy aj podľa zákona o štátnom jazyku štátnym jazykom slovenský jazyk.

Slovenský štátny jazyk a (ne)spisovný jazyk

Zákon o štátnom jazyku upresňuje, že štátnym jazykom sa tu myslí slovenský jazyk v jeho kodifikovanej podobe (t. j. v podobe, ktorú "na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na svojej internetovej stránke" - pozri kodifikačná príručka), a že však "tým sa nevylučuje používanie inojazyčných nových odborných pojmov, termínov alebo pomenovaní nových skutočností, na ktoré sa ešte neustálil a nekodifikoval v štátnom jazyku vhodný rovnocenný výraz, ako aj používanie nespisovných jazykových prostriedkov, ak ide o ich funkčné využitie, najmä v umeleckej tvorbe a v publicistike." ^[72]

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Official language na anglickej Wikipédii. - týka sa len kapitoly Úradný jazyk

Ďalšie zdroje