Vojna ruží alebo vojna červenej a bielej ruže bol mocenský zápas v rokoch 1455 - 1485 o vládu v Anglicku prebiehajúci medzi dvoma vedľajšími vetvami kráľovského rodu Plantagenetovcov, Lancasterovcami a Yorkovcami.

Pomenovanie dostala podľa erbových znamení oboch súperiacich rodov - Lancasterovskej červenej a Yorkovskej bielej ruže.

Príčiny vojny

I keď vypuknutie vojny malo viacero príčin, za hlavné je možno považovať tri. Bezprostrednou z nich bol nárok na trón vznesený vojvodom Richardom z Yorku. Ten vládnucu dynastiu Lancasterovcov označil za uzurpátorov trónu a sám seba za právoplatného nástupcu. Vychádzal zo skutočnosti, že vojvoda z Lancasteru Henrich ešte v roku 1399 násilne zosadil a neskôr dal zavraždiť posledného panovníka z priamej línie Plantagenetovcov, svojho bratranca Richarda II. a sám sa stal kráľom ako Henrich IV. Richard svoj nárok obhajoval tým, že jeho matka bola pravnučkou vojvodu Lionela z Clarence, druhorodeného syna Eduarda III.

Druhou príčinou bol ústup Anglicka zo svetovej politickej scény po skončenej storočnej vojne.

Treťou a hlavnou príčinou vypuknutia vojny však boli pomery v krajine v prvej polovici 15. storočia. Anglicko sa zmietalo v obrovskej anarchii, ktorú znásobovali meniace sa výrobné a sociálne vzťahy, podkopávajúce samotné základy feudálneho spoločenského poriadku. Vplyvom týchto zmien čoraz väčší spoločenský význam začal nadobúdať rodiaci sa meštiansky stav.

Po smrti kráľa Henricha IV. a jeho syna Henricha V., nastúpil na trón v roku 1422 ďalší kráľ rovnakého mena, syn druhomenovaného Henrich VI. V čase nástupu na trón však nemal ešte ani rok, tak sa správa krajiny ocitla v rukách vysokej šľachty, tvorenej skupinou najvplyvnejších a najzámožnejších veľmožov. Ich vládnuce praktiky, hrabivosť a s ňou súvisiace zdieranie krajiny i jej obyvateľov vyvolávali medzi ľudom vlnu nevôle, rebélií a povstaní. Ľud volal po novej vláde, silnej kráľovskej moci, ktorá by v krajine nastolila poriadok. Psychicky chorý Henrich VI. (trpel slabomyseľnosťou) nebol schopný vládnuť sám. Silnejúca opozícia, pochádzajúca zo strednej a nižšej šľachty a bohatých mešťanov, žiadala odstránenie kráľa z trónu. Do jej čela sa postavil práve vojvoda Richard z Yorku, kráľovský miestodržiteľ v Írsku. Zhromaždil vojsko, s ktorým v roku 1453 vtrhol do Anglicka. Odstavil od moci kliku vysokej šľachty a sám sa ujal miesto neschopného kráľa vlády ako lord protektor. Lancasterovci však nemienili z mocenských pozícií ustúpiť v prospech druhej strany. Richard sa rozhodol hájiť svoje záujmy i za cenu použitia vojenskej sily.

Priebeh vojny možno rozdeliť do troch etáp.

Prvé obdobie 1455 - 1460

Celé obdobie sa nieslo v znamení krvavých šarvátok medzi oboma stranami. Po počiatočných úspechoch yorskej strany však prevahu začali získavať Lancasterovci. Vojvodovi Richardovi sa však v pre neho nepriaznivej situácii ponúkol v roku 1460 silný spojenec - Richard Neville, gróf z Warwicku. S jeho pomocou opäť začal získavať stratené pozície. Keď predtým Richard netrval dôsledne na odstránení Henricha VI. z trónu, teraz to bol jeho hlavný cieľ. Než však stihol svoj zámer uskutočniť, bol v jednej z bitiek porazený a zajatý. Vo väzení našiel svoju smrť. Zdalo sa, že boj je pre Yorkovcov stratený. No otcov zámer dovŕšil jeho devätnásťročný druhorodený syn Eduard. V roku 1461 po ťažkých bojoch dobyl Lancasterovcami ovládaný Londýn a nechal sa korunovať za kráľa ako Eduard IV. Moc v Anglicku prevzali Yorkovci.

Druhé obdobie 1461 - 1483

Druhé obdobie bolo najdlhším a začalo sa pokusom Henricha VI. opäť sa dostať k moci vojenskou silou. Bol však porazený a uväznený. Následné represálie tvrdo zasiahli celý lancasterský rod. Nový kráľ Eduard IV., opierajúci sa o nižšiu šľachtu a meštianstvo, čoskoro nastolil v krajine poriadok. Vďaka tomu krajina začala prosperovať, čo sa prejavilo i na Eduardovej popularite medzi ľudom. Čoskoro však prišlo k jeho osobnému pádu, ktorého príčinou bolo pre neho nepriaznivé odhalenie. Pred časom uzavrel totiž tajné nerovnoprávne manželstvo s príslušníčkou schudobnelej šľachtickej waleskej rodiny Alžbetou Woodvillovou. Keď sa k tejto afére pridružilo ešte vyznamenávanie príslušníkov svojej novej rodiny panstvami a úradmi, vyvolal tým v krajine všeobecné odsúdenie. Do čela jeho protivníkov sa postavil príslušník vysokej šľachty, mocichtivý lord Warwick. Dal vyslobodiť z väzenia zosadeného kráľa Henricha VI. a s pomocou francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. ho dosadil opäť na trón. Potom spolu s jeho ženou a dokonca s Eduardovým bratom Jurajom z Clarence otvorene vystúpili proti kráľovi. Eduard bol nútený utiecť z Anglicka.

V Európe sa mu podarilo zorganizovať vojsko, s ktorým sa na jar roku 1471 vylodil v Anglicku. Po dvoch víťazných bitkách, v ktorých zahynul vodca opozície lord Warwick i bývalý kráľ Henrich VI., opäť sa ujal moci a mohol sa plne venovať správe krajiny. S cieľom nastoliť v krajine poriadok, zavádzal politiku tvrdej ruky a represálií, ktorou si znepriatelil mnoho príslušníkov najmä vysokej šľachty. Mnohí z jej predstaviteľov, medzi nimi i Henrich Tudor volili radšej odchod z Anglicka. Dokončiť dielo a priviesť krajinu k stabilite sa Eduardovi IV. už nepodarilo, pretože v apríli 1483 zomrel. Z manželstva s Alžbetou po ňom ostalo sedem detí (dvaja synovia a päť dcér), z ktorých najstarší syn Eduard mal po ňom prevziať vládu. Skôr však ako mohol zasadnúť na trón, na povrch vyplávalo ďalšie, pre jeho zosnulého otca nepríjemné odhalenie, ktoré mu zahatalo cestu k moci.

Tretie obdobie 1483 - 1485

Ona skutočnosť sa dostala na verejnosť na zasadnutí kráľovskej rady 8. júna 1483. Tu vyšlo najavo, že kráľ Eduard IV. prv než sa oženil s Alžbetou Woodvillovou bol ešte ženatý s Eleanor Butlerovou. Toto zistenie znamenalo, že druhé manželstvo kráľa Eduarda malo byť vyhlásené za neplatné a teda všetky Eduardove deti z druhého manželstva sú ľavobočkovia a nemajú nárok na následníctvo. V takom prípade legitímny nárok na trón prislúchal jeho o desať rokov mladšiemu bratovi Richardovi, vojvodovi z Gloucestru. 25. júna 1483 potom parlament vyhlásil uvedené skutočnosti za právoplatné a vojvodu z Gloucestru za kráľa Anglicka Richarda III. Šľachtická opozícia sa však s daným stavom nehodlala vyrovnať. Už na jeseň 1483 vyvolala v krajine povstanie, ktoré Richard potlačil. V januári nasledujúceho roku si dal parlamentom opäť potvrdiť svoje právo na trón po zomrelom Eduardovi, vylúčiac z následníctva bratove deti. Na jar však zomrel Richardov syn Eduard. V snahe zachovať následníctvo na tróne pre yorkovskú dynastiu, ustanovil za svojho nástupcu svojho synovca Eduarda z Warwicku, syna svojho druhého brata, Juraja z Clarence. Po potlačení povstania sa opozícia stiahla, ale iba nato aby pozbierala svoje sily. Hnala ju túžba zvrhnúť Richarda III. z trónu a odstaviť yorskú stranu od moci. Spojila sa s Lancasterovcami v zahraničí a na svoje čelo ustanovila dovtedy neznámeho vojvodu z Richmondu, Henricha Tudora, vzdialeného príbuzného Lancasterovcov, žijúceho v tom čase vo francúzskom exile. Tu pozbieral silné vojsko, s ktorým sa preplavil na pobrežie Walesu. 22. augusta 1485 sa na Bosworthskom poli pri Leicestri odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej našiel Richard III. svoju smrť.

Víťazstvo v tejto bitke otvorilo Henrichovi Tudorovi, zakladateľovi novej dynastie Tudorovcov cestu k anglickej korune. Vojna ruží sa tým skončila.

Vojna trvajúca tri desaťročia úplne zdecimovala stav vyššej šľachty: zo sedemdesiatich lordov, zasadajúcich v roku 1460 v parlamente, ich koncom 15. storočia ostalo osemnásť.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vojna ruží

Externé odkazy

• G. T. Szántó, Dejiny Anglicka, Kalligram, Bratislava, 1996
• I. Lesný, O chorobách mocných, Spektrum, Bratislava, 1990