Vezuv (Vesuvio)
komplexný vulkán
Štát	Taliansko
Región	Kampánia
Provincia	Neapol
Nadmorská výška	1 281 m n. m.
Súradnice	40°49′17″S 14°25′34″V / 40,82139°S 14,42611°V / 40.82139; 14.42611
Geologické zloženie	andezity
Prvá erupcia	~ 400 000 pred Kr.
Posledná erupcia	1944
Poloha sopky na mape Talianska
Wikimedia Commons: Mount Vesuvius
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Vezuv (tal. Monte Vesuvio) je jediná činná sopka lokalizovaná priamo na európskom kontinente. Nachádza sa východne od Neapola v Taliansku. Je vysoká 1 279 m. Vezuv je umiestnený na pobreží Neapolského zálivu asi deväť kilometrov od mesta. Nakoľko v minulosti už boli zaznamenané katastrofické erupcie a v jej bezprostrednom okolí žije viac ako 3 mil. ľudí, je označovaný za jednu z najnebezpečnejších aktívnych sopiek sveta.

Názov pochádza zo skomoleniny mena Huesu hios - Diov syn, čo bolo pomenovanie Herakla. Vezuv bol starými Rimanmi a Grékmi zasvätený Herkulovi, podobne ako mesto Herculaneum, ležiace na jeho úpätí. Iné teórie odvádzajú názov od slova fest - dym, alebo, že názov pochádza z proto-Indoeurópskeho ves - srdce.

Geologická stavba

Vezuv je kužeľová sopka týčiaca sa v kaldere vytvorenej kolapsom staršej sopky nazvanej Monte Somma. Kaldera sa začala formovať približne pred 17 000 rokmi. Daná štruktúra - nový kužeľ v strede staršej kaldery sa nazýva aj somma vulkán alebo len veľký kužeľ (gran cono). Sopka je tvorená striedaním sa vrstiev utuhnutých andezitových láv, popola, pemzy a škvary.

Erupcie

Najznámejšia erupcia je z roku 79, neskôr v rokoch 472, 512, 1631, šesť erupcií v 18. storočí, deväť v 19. storočí, 1906, 1929 a 1944.

Dejiny

Pred rokom 79

Vulkanická aktivita v danej oblasti prebiehala už pred 400 000 rokmi. Podmorskou erupciou bol vytvorený ostrov, ktorý sa rozrastal rozlievaním lávy, až sa spojil s pevninou. Tým sa vytvoril Neapolský záliv. Po výbuchu, ktorý nastal v 7. alebo 8. storočí pred Kr., nastalo dlhé obdobie pokoja. Bola to akási prípravná fáza na prebudenie sa Vezuvu osudného 24. augusta 79, kedy boli pod vrstvou popola pochované Pompeje a bahnom zavalené Herculaneum. Táto erupcia sa stala osudnou tiež malej osade Stabia, ktorá ležala takisto v blízkosti sopky.

Erupcia v roku 79

Prebudenie Vezuvu sa však ešte predtým ohlasovalo početnými zemetraseniami, väčšie boli zaznamenané v roku 2 a 62. Už pri zemetrasení v roku 62 boli preborené v Pompejách niektoré domy. Neskôr sa občas nad vrchom Vezuvu objavoval tmavý mrak a na mesto sa znášal popol. Obyvatelia mesta to považovali za prejav hnevu bohov a nedávali si úkaz do súvisu s pripravujúcou sa erupciou.

Erupciu z roku 79 podrobne opísal Plínius Mladší vo svojich dvoch listoch priateľovi Tacitovi (dnes sú tieto listy cenným dokumentom pre vulkanológov). „,,...Za nami sa dvíhal hustý,čierny mrak a zahaľoval zem ako potopa. Zotmelo sa, akoby niekto vyniesol lampu zo zatvorenej izby. Budovy sa triasli, akoby boli vytrhnuté zo svojich základov. Padal čoraz žeravejší a hustejší popol. Potom padali kúsky pemzy a sčervenené skaly, spálené a popraskané od plameňov. Mohli ste počuť kvílenie žien, plač detí a krik mužov. Veril som že umiera celý svet a ja s ním, až kým nevyšlo žltkasté Slnko a konečne neodhalilo krajinu pochovanú hlboko v popole ako v snehovej lavíne...“

Výbuch bol obrovský. Priamo láva alebo sopečný popol zasypal päť miest: Pompeje (sopečný popol), Herculaneum (láva), Oplontis (láva a sopečný popol, Boscoreale a Stabiae. Priamo v Pompejach bolo odhalených doteraz takmer 3000 dutín, v ktorých sa pôvodne nachádzali telá mŕtvych Pompejčanov - jednotlivci aj celé rodiny s domácimi zvieratami. Vezuv mal do tej doby kužeľový tvar a jeho výška bola viac ako 2 000 m. Pri erupcii vyvrhol obrovské množstvo sopečných produktov, že steny krátera sa zrútili dovnútra a vytvorila sa v nej kaldera, v ktorej postupne narastal pri neskorších erupciách nový kužeľ Vezuvu.

Neskoršie erupcie

Vezuv sa potom prebúdzal v rôzne dlhých intervaloch v rozmedzí od 10 do viac ako 100 rokov. Naposledy bol činný na jar v roku 1944. Veľmi aktívny bol v 18. storočí - zaznamenalo sa 12 erupcií, v 19. a 20. storočí bolo erupcií len 6.

Od roku 1944 Vezuv len drieme, ale v roku 1980 bolo v oblasti Neapolského zálivu zemetrasenie a odvtedy došlo aj ku zdvihu pevniny. Pre prípad hroziaceho nebezpečenstva bol vypracovaný podrobný evakuačný plán pre mestá ležiace na úpätí vulkánu.

Vulkanologické observatórium

Erupcie Vezuvu vzbudzovali veľkú pozornosť vedcov. S Vezuvom je spojené aj jedno prvenstvo: V rokoch 1841-5 na Vezuve bolo vybudované prvé vulkanologické observatórium svojho druhu na svete. Už od roku 1913 vedci sledujú Vezuv pravidelne, aj v období pokoja, výskumy sa uskutočňovali sledovaním a chemickými rozbormi unikajúcich sopečných plynov z fumarol, neskôr aj prostredníctvom seizmometrov a ďalších prístrojov.

Národný park Vezuv

Bližšie informácie v hlavnom článku: Národný park Vezuv

Na svahoch Vezuvu sa nachádza veľmi bohatá a rozmanitá flóra a fauna. Toto zastúpenie života vytvára unikátne spoločenstvo rastlín a živočíchov. Pre jeho ochranu bola na svahoch Vezuvu vyhlásená prírodná rezervácia „Národný park Vezuv“.

Literatúra

• Haasová, Jana: Porta Vesuviana, Praha, vydané vlastným nákladom, rok 2004 , zdrojom je tiež konzultácia s autorkou

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému stratovulkán Vezuv.

Externé odkazy

• www.volcano.si.edu - stratovulkán Vezuv na Global Volcanism Program (po anglicky)