Dušan Samuel Jurkovič | |
slovenský architekt | |
![]() | |
Narodenie | 23. august 1868 Turá Lúka, Rakúsko-Uhorsko |
---|---|
Úmrtie | 21. december 1947 (79 rokov) Bratislava, Česko-Slovensko |
Rodičia | Juraj Jurkovič Emília rod. Jurkovičová |
Manželka | Božena, rod. Bartelmusová |
Odkazy | |
Commons | ![]() |
Dušan Samuel Jurkovič (* 23. august 1868, Turá Lúka – † 21. december 1947, Bratislava, pochovaný v Brezovej pod Bradlom) bol slovenský architekt, dizajnér a etnograf. Na jeho počesť sa od roku 1964 udeľuje Cena Dušana Jurkoviča.
Narodil sa v národoveckej rodine. Jeho otec bol Juraj Jurkovič a matka Emília rod. Jurkovičová. Otec bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a starý otec z matkinej strany Samuel Jurkovič bol zakladateľom Gazdovského spolku v Sobotišti.
V rokoch 1874 – 1878 navštevoval evanjelickú cirkevnú školu v Brezovej, v rokoch 1878 – 1884 maďarskú meštiansku školu v Šamoríne a nižšie gymnázium v Šoproni. V rokoch 1884 – 1889 pokračoval na štátnej škole remesiel vo Viedni, staviteľský odbor pod vedením profesora Rudolfa Feldschareka.
Pôsobil v ateliéroch u architektov Blažeja Bullu a Michala Urbánka, kde sa zdokonalil v architektúre. Po prvej svetovej vojne navrhol prvé montované domy, ktorými sa usiloval riešiť problémy slovenského stavebníctva. V roku 1921 zaviedol do praxe stavby domov z pálených veľkoplošných dielcov. Svoje priekopnícke myšlienky rozvinul v diele Skladacie rodinné domy z pálených tehliarskych výrobkov, ktoré vydal v roku 1947. Bol to prvý krok k prefabrikácii.
Za mnohostranné zásluhy a projekty mu v roku 1938 bratislavská univerzita udelila čestný doktorát.[1] Bol aj nositeľom titulu národný umelec, ktorý mu udelili v roku 1946.
Na prelome 19. a 20. storočia vo všetkých európskych centrách architektúry vznikala nová vlna tvorby, ktorá prekonávala všetky zažité formy ako historizmus či jednotvárny eklektizmus. Nové smery sa uberali rozmanitými smermi a reflektovali, či už romantické ale i racionálne predstavy o bývaní a všetkom čo s tým súvisí. Snáď najvýraznejšia sa stáva záľuba v tradícii, detailoch a ornamente z nej vychádzajúcimi. Dušan Jurkovič ako architekt nadviazal na európske trendy modernej architektúry v prvej polovice 20. storočia. Cieľavedome zužitkovával ľudovú architektúru. Je považovaný za zakladateľa modernej slovenskej architektúry.
V roku 1887 navštívil výstavu ľudových výšiviek v Martine, kde ho zaujala vstupná veža „slovenskej brány“ od architekta Blažeja Bullu, ku ktorému v ďalšom roku nastúpil na krátku prax. Po nej v roku 1891 pracoval v projektovej kancelárii architekta Michala Urbánka v českom Vsetíne. S ním v roku 1891 navštívil Prahu a v ďalšom roku študoval ľudové staviteľstvo Valašska a spolupracoval na príprave národopisnej výstavy vo Vsetíne, kde realizoval expozíciu valašskej izby.
Počas rokov 1892 – 1895 pokračoval v začatom štúdiu zameranom na staviteľstvo v dreve a veľa cestoval najmä po Moravskom Valašsku a západnom Slovensku. V roku 1895 vyvrcholilo jeho úsilie v uskutočnení Národopisnej výstavy českoslovanskej v Prahe, ktorá sa stretla s veľkým ohlasom. Tým sa mu otvoria dvere k prvej veľkej objednávke pre Pohorskú jednotu Radhošť vo Frenštáte, kde navrhol súbor turistických stavieb na Pustevniach.
V roku 1899 sa usadil v Brne, pôsobil už ako samostatný architekt a pohyboval sa v okruhu národne orientovanej brnianskej inteligencie. O rok neskôr vychádza jeho prvá publikácia Pustevne v Radhošti. Nasledujú jeho práce na vidieckej vile pre továrnika Roberta Bartelmusa pri Novom Měste nad Metují. Tam sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Boženou Bartelmusovou (1883 – 1965). Ešte predtým však navrhol a postavil komplex kúpeľných stavieb v Luhačoviciach.
Dva roky na to začal vydávať sériu zošitov pod názvom Práce lidu našeho, ktorých vyšlo celkovo 14. V roku 1906 postavil vlastnú vilu v brnianskej štvrti Žabovřesky, pri jej otvorení sa konala výstava jeho interiérových prác. V roku 1910 sa stal členom Spolku výtvarných umelcov Mánes v Prahe. O tri roky neskôr sa stal majiteľom tehelne v Trnave a tým sa mu znovu otvorila možnosť styku s vlasťou. Počas prvej svetovej vojny pracoval v Krakove, kde navrhoval cintoríny a pomníky pre okres Žmigród v západnej Haliči.
Po vzniku Česko-slovenskej republiky sa vracia spať na Slovensko a usadil sa v Bratislave. Stal sa vládnym komisárom pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku. Ešte v máji roku 1919 ho poverili prípravou smútočného obradu a pohrebu generála dr. Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Krátko nato začal pracovať na projekte mohyly na Bradle, ktorá dodnes ostáva v očiach verejnosti zrejme jeho najvýznamnejšou stavbou. V roku 1920 sa stal čestným členom Masarykovej Akadémie práce a začal sa zaoberať problematikou štandardizovanej výstavby rodinných domov na Slovensku.
V ďalšom období jeho života sa angažoval, už v úlohe generálneho predsedu Umeleckej besedy slovenskej, za zachovávanie archeologických a prírodných pamiatok na Slovensku. V roku 1924 sa stal predsedom Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea a spoluzakladateľom múzea v Bratislave. V roku 1929 sa stal predsedom novozaloženej Školy umeleckých remesiel v Bratislave a neskôr sa zaoberal typizovanou výstavbou školských budov pre slovenský vidiek. V rokoch 1930 až 1935 získal veľký počet ocenení z rôznych výstav umenia po celej Európe.
V tridsiatych rokoch sa Dušan Jurkovič stretol so špecifickou výzvou – dať primeraný architektonický výraz technickému dielu umiestnenému v mimoriadne náročných podmienkach, keď sa v rokoch 1936 – 1937 riešili projekty staníc lanovej dráhy na Lomnický štít.
K jeho 70. narodeninám usporiadala Umelecká beseda slovenská veľkú výstavu jeho celoživotného diela. Počas druhej svetovej vojny aktívne podporoval účasť svojich synov v protifašistickom odboji a sám reagoval na vzniknuté udalosti sériou náčrtov pre pamätníky. V roku 1946 sa zúčastnil na konferencii v Londýne o znovuvybudovaní zničených miest a možnostiach využitia montovaných obytných domov. V tom istom roku ešte stihol vydať publikáciu Skladacie domky rodinné z pálených tehliarskych výrobkov.
Zomiera 21. decembra 1947 v Bratislave. O necelý rok neskôr boli jeho pozostatky prevezené na cintorín v Brezovej pod Bradlom.
In memoriam mu bol udelený Rad T. G. Masaryka I. triedy za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva. Za mohylu na Bradle vyznamenaný Veľkou Katzovou cenou Československej akadémie vied a umení (1933). Národný umelec (1946).