Tuvalu
Vlajka Znak
Národné motto: Tuvalu mo te Atua (Tuvalu pre Všemohúceho)
Štátna hymna: Tuvalu mo te Atua
Miestny názov
• dlhý	Tuvalu
• krátky	Tuvalu
Hlavné mesto	Vaiaku1 8°30′ j.š. 179°12′ v.d.
Najväčšie mesto	Vaiaku
Úradné jazyky	tuvalčina, angličtina
Štátne zriadenie Kráľ Generálny guvernér Predseda vlády	Člen Spoločenstva Karol III. Tofiga Vaevalu Falani Feleti Teo
Vznik	1. október 1978
Susedia	žiadny (ostrovný štát)
Rozloha  • celková  • voda (%)	26 km² (192.)   0 km² (0 %)
Počet obyvateľov  • odhad (2021)  • hustota (2021)	11 900 (194.) 447,8/km² (27.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2023 63 mil.2 $ (194.) 5 772 $ (Zoznam štátov podľa hrubého domáceho produktu v prepočte na jedného obyvateľa v parite kúpnej sily|.)
Mena	austrálsky dolár (AUD)
Časové pásmo  • Letný čas	(UTC+12) bez zmeny (UTC+12)
Medzinárodný kód	TUV/TV
Medzinárodná poznávacia značka	TUV
Internetová doména	.tv
Smerové telefónne číslo	+688
1 zahraničné a miestne zdroje často ako hlavné "mesto" uvádza celý atol Funafuti prípadne ostrov Fongafale, na ktorých sa Vaiaku nachádza 2 zdroj: CIA World Factbook

Súradnice: 7°28′30″J 178°00′20″V / 7,475°J 178,005556°V / -7.475; 178.005556

Tuvalu je ostrovný štát v Tichom oceáne medzi Havajom a Austráliou. Ostrovy, na ktorých sa nachádza, sa do roku 1976 označovali ako Lagúnové ostrovy alebo ostrovy Ellice (Elliceove ostrovy).

Hlavné mesto je Vaiaku nachádzajúce sa na ostrove Fongafale, ktorý je súčasťou atolu Funafuti. Ten je v zahraničných a aj miestnych zdrojoch označovaný ako hlavné mesto (capital). Tuvalu je po Vatikáne počtom obyvateľov druhý najmenší samostatný štát. Vzhľadom na nízku nadmorskú výšku, maximálne 5 metrov, ostrovy tvoriace tento štát sú ohrozené stúpaním morskej hladiny v budúcnosti. Populácia má možnosť evakuácie v nasledujúcich dekádach na Nový Zéland alebo Niue, ktorý je však tiež ohrozovaný stúpaním morskej hladiny, a vykazuje úbytok populácie. Ďalšou možnou destináciou na evakuáciu je fidžijský ostrov Kioa, ktorý si už Tuvalčania prenajímajú.

Dejinyupraviť | upraviť zdroj

Lingvisti sa domnievajú, že osídlenie bolo pravdepodobne asi pred 2 000 rokmi, predovšetkým z ostrovov Tokelau a Samoa Polynézanmi.

Prvým európskym prieskumníkom bol Álvaro de Mendaña de Neyra zo Španielska. V rokoch 1567/68 sa plavil na západ cez Pacifik, uvidel ostrov Nui a v tom čase ho nazval Isla de Jesús. V nasledujúcom období boli ostrovy Tuvalu objavené náhodou a ich objavitelia im nevenovali žiadnu ďalšiu pozornosť. V roku 1819 objavil Američan Arent de Peyster, kapitán britskej obchodnej lode, ostrov Funafuti a nazval ho Ellice Island na počesť obchodníka a majiteľa nákladu Edwarda Elliceho. Názov Ellice Islands sa neskôr začal používať pre celý reťazec ostrovov.

V nasledujúcich desaťročiach prichádzalo na Tuvalu čoraz viac Európanov, najmä kvôli lovu veľrýb a obchodu s otrokmi. V 60. rokoch 19. storočia bolo 400 ľudí z Tuvalu deportovaných do Peru ako robotníci. Ďalších odviezli na plantáže na okolité ostrovy. Mnoho obyvateľov zomrelo aj na importované choroby.

Christianizácia začala v roku 1861 prvým misionárom na ostrovoch. Nemecká spoločnosť J. C. Godeffroy & Sohn z Hamburgu nadviazala prvé obchodné vzťahy s obyvateľmi. V roku 1877 sa Tuvalu dostalo pod britskú správu pod vtedajším názvom Ellice Islands a v roku 1892 sa stalo súčasťou britského protektorátu Gilbert a Ellice Islands. V roku 1915 sa ostrovy oficiálne stali kolóniou Britského impéria.

Počas druhej svetovej vojny Japonci preskúmali Tichomorie až po Kiribati; Američania však skôr pristáli na Tuvalu. Na ostrovoch Funafuti, Nukufetau a Nanumea vybudovali letiská a obranné bunkre. Všetky tri ostrovy Japonci zbombardovali, no bez väčších škôd. Po skončení vojny Briti opäť vytvorili kolóniu Gilbert a Ellice Islands s Tuvalu a ostrovmi Kiribati, ktoré dobyli Japonci.

V 50. rokoch 20. storočia bola Niulakita začlenená do Tuvalu.

Pod britskou správou bolo aktívne a pasívne volebné právo žien zavedené 1. januára 1967.^[1][2] Toto právo bolo potvrdené nezávislosťou v roku 1978.

V roku 1974 Briti plánovali dať kolónii nezávislosť a nastoliť vlastnú vládu. Ale čoskoro potom Tuvalučania presadzovali nezávislosť, aby neskončili pod správou Kiribati. Briti iniciovali referendum, v ktorom 92 % obyvateľov Tuvalu hlasovalo za to, aby ostrovy Tuvalu mali vlastný štát.

1. októbra 1978 sa bývalé Ellice Islands stali suverénnym štátom s parlamentnou monarchiou a zároveň členom Spoločenstva národov pod novým názvom Tuvalu.

Tuvalu vstúpil do Organizácie Spojených národov v roku 2000.

Poloha a charakter územiaupraviť | upraviť zdroj

Tuvalu je štvrtá najmenšia krajina na svete a má veľmi chudobnú pôdu. Pitná voda sa tu takmer nevyskytuje a pôda je len ťažko použiteľná na poľnohospodárstvo.

Podnebieupraviť | upraviť zdroj

Tuvalu má príjemné tropické podnebie, obyčajne s malými teplotnými zmenami cez deň alebo noc s teplotou od 30 °C. Priemerné ročné zrážky sú dosť premenlivé, väčšinou však minimálne 3 000 mm za rok.

Obyvateľstvoupraviť | upraviť zdroj

Obyvateľstvo (11 636 ľudí v roku 2005) je sústredené na ôsmich z deviatich ostrovov, z ktorých 5 sú atoly.

Správne oblasti z viac ostrovovupraviť | upraviť zdroj

• Funafuti (hlavný atol) (4 492)
• Nanumea (664)
• Nui (548)
• Nukufetau (586)
• Nukulaelae (393)
• Vaitupu (1 591)

Správne oblasti z jedného ostrovaupraviť | upraviť zdroj

• Nanumaga (589)
• Niulakita (35)
• Niutao (663)

Najmenší ostrov, Niulakita, bol neobývaný až do presídlenia ľuďmi v roku 1949. Preto názov Tuvalu, čo znamená „osem stojacich spolu“, čím odkazuje na pôvodných osem ostrovov. Niulakita je stále považovaná za súčasť Niutao, i keď je bližšie k Nukulaelae.

Populáciu na Tuvalu tvorí prevažne polynézske etnikum. Okolo 97 % Tuvalčanov je členom Tuvalskej cirkvi, protestantskej kresťanskej cirkvi. Náboženstvo bolo zmiešané s niektorými prvkami pôvodného náboženstva.

Tuvalčinou hovorí v podstate každý, zatiaľ čo kiribatčinu, jazyk Kiribati, používajú niektorí ľudia z Nui. Angličtina je tiež úradným jazykom, v bežnej reči sa však nepoužíva.

Počet obyvateľov ostrova sa od roku 1980 viac ako zdvojnásobil. Tento silný populačný nárast súvisí s devastáciou ostrovného životného prostredia.

Kultúraupraviť | upraviť zdroj

Spoločenský systémupraviť | upraviť zdroj

Tradičný spoločenský systém zohráva na Tuvalu stále významnú úlohu. Každá rodina má svoju vlastnú úlohu, alebo „salanga“, ktorú vykonáva pre komunitu, ako napríklad rybárstvo, stavba domov alebo obrana. Tieto rodinné skúsenosti sa dedia z otca na syna.

Hudbaupraviť | upraviť zdroj

Tuvalská hudba je predovšetkým spätá s tancom, z ktorých najznámejšie sú fatele, fakanu a fakaseasea, ktoré sa používali na oslavu vládcov a ostatných prominentných osôb.

Tradičná hudba pred príchodom Európanov obsahovala básne prednášané v sérii monotónnych recitácií, avšak táto tradícia už zanikla, rovnako ako pracovné piesne spievané v krajine na podporu pracujúcich mužov.

Politikaupraviť | upraviť zdroj

Tuvalu je konštitučnou monarchiou. Patrí do spoločenstva národov a uznáva kráľa Karola III. ako kráľa Tuvalu. Tá je zastúpená generálnym guvernérom, ktorý je menovaný na pokyn premiéra.

Miestny parlament alebo Fale I Fono má 15 členov a je volený každé 4 roky. Jeho členovia volia premiéra, ktorý je hlavou parlamentu. Niektorí starší majú neformálnu autoritu na lokálnej úrovni.

Hospodárstvo a ekonomikaupraviť | upraviť zdroj

Tuvalu má vysoký import, pretože na ostrovoch neexistuje žiadna výroba vzhľadom na nedostatok zdrojov a vody. Niektoré morské produkty a kokos sú exportované, ale väčšina príjmov ľudí pochádza od rybárov. Okrem toho ľudia lovia ryby a zbierajú kokos pre vlastnú potrebu.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tuvalu

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Oficiálna stránka Tuvalu

1. ↑ 'New Parline: the IPU’s Open Data Platform (beta).' online. Cit. 2023-12-26. Dostupné online. Archivované 2019-01-28 z originálu.
2. ↑ MART, Martin. The Almanac of Women and Minorities in World Politics. s.l. : Westview Press Boulder, Colorado, 2000. S. 390.