Dejiny Grécka sú najdlhšie zaznamenanými dejinami zo všetkých európskych krajín.^[1] Historický vývoj tejto oblasti je písomne doložený už od 2. tisícročia pred Kr., ale už v 7. tisícročí existovali na gréckom území prvé neolitické osady. Z rozvoja kultúry a hospodárstva spočiatku ťažila hlavne Kréta, kde sa tamojšia Minojská civilizácia už vyznačovala stavbou palácov s menšími mestami v ich okolí, ktoré boli sídlom miestnych vládcov. Po úpadku Kréty nastúpila, teraz už v samotnom Grécku, Mykénska kultúra. Po jej páde nastal hospodársky a kultúrny úpadok označovaný ako temné obdobie. Na územie Grécka v tom čase prichádzali nové kmene, ako napr. Dóri.

K novému rozkvetu dochádza až v súvislosti s gréckou kolonizáciou a vývojom antickej gréckej polis. Grécko v čase archaického a klasického obdobia dosiahlo významný kultúrny, mocenský a hospodársky vzostup – antická grécka kultúra sa stala jedným zo základov európskej civilizácie. Gréci dokázali úspešne počas grécko-perzských vojen uchrániť svoju samostatnosť voči Perzskej ríši Achaimenovcov. Následné vojny medzi gréckymi mestskými štátmi (hlavne medzi Spartou a Aténami) však viedli k mocenskému oslabeniu a k ovládnutiu väčšej časti Grécka macedónskym kráľom Filipom II. Jeho synovi Alexandrovi sa podarilo rozvrátiť perzskú ríšu a jeho vojská dosiahli až Indus. O niečo neskôr ale Alexander zomrel vo svojom sídelnom meste Babylone a územie ríše si medzi sebou rozdelili jeho vojvodcovia – diadochovia. Nastáva helenistické obdobie, v priebehu ktorého sa navzájom ovplyvňovali grécka a orientálna kultúra.

V 2. storočí pred Kr. sa Grécko stáva súčasťou Rímskej ríše, ale gréčtina naďalej fungovala ako obecný dorozumievací jazyk na mnohých miestach vo východnom Stredomorí. Rímska ríša sa potom roku 395 rozpadla na dve časti – Západorímsku a Východorímsku. Východorímska či taktiež Byzantská ríša naďalej po istú dobu prosperuje a časom sa tu stále viac presadzuje grécka kultúra. Byzancia hrala po značnú časť stredoveku rolu európskej veľmoci. Tento štátny útvar zanikol v roku 1453, keď jej hlavné mesto Konštantínopol dobyli vojská Osmanskej ríše. Po ovládnutí väčšiny Grécka Osmani ďalej rozšírili svoj vplyv do Levanty, Egypta, severnej Afriky, Arábie, zvyšku Balkánu a časti Maďarska. Centrom umenia sa stala Kréta a Iónske ostrovy, pretože sa nachádzali pod benátskou správou. Významnou vrstvou sa v 17. storočí stávajú fanarioti, konštantinopolskí šľachtici, snažiaci sa o nové povznesenie gréckeho národa.

V 18. storočí dochádza k novému rozvoju gréckej kultúry, takzvanému národnému obrodeniu. Gréčtina sa stáva dorozumievacím jazykom v niektorých častiach Balkánu, hlavne v Albánsku a medzi južnobalkánskymi etnikami ako Albánci, Arvaniti, Arumuni a Bulhari (medzi nimi aj tzv. Grécki Slovania a slovanskí Macedónci z dnešného Severného Macedónska). Gréčtina slúžila ako dorozumievací jazyk aj medzi negréckymi obyvateľmi Malej Ázie, používali ju hlavne Arméni, Židia a niektorí Turci. S úpadkom hospodárstva a rastúcim daňovým a politickým útlakom sa stupňovala nespokojnosť gréckeho obyvateľstva s osmanskou nadvládou, vedúca až k otvorenému povstaniu. O toto povstanie sa zaslúžila predovšetkým tajná spoločnosť Filiki Eteria. Samotná revolúcia a Grécka vojna za nezávislosť vypukla roku 1821. Nasleduje éra moderného gréckeho štátu, zahŕňajúceho Peloponéz, Ruméliu a niektoré ostrovy v Egejskom mori. Po väčšinu 19. storočia bolo Grécko štátnym zriadením monarchiou. Vystriedali sa tu dve dynastie – Wittelsbachovci a Oldenburgovci. Grécke kráľovstvo sa dočkalo v balkánskych vojnách značných územných ziskov – pod grécku vládu sa dostala Makedónia, Epirus, Trácia a Kréta, ešte predtým aj Tesália. Počas prvej svetovej vojny bojovalo Grécko na strane Trojdohody. V medzivojnovom období sa načas ustanovila republika, tá ale bola v 30. rokoch nahradená znova kráľovstvom s autoritatívnym režimom. Za 2. svetovej vojny bolo Grécko okupované armádami Tretej ríše a jej spojencami. Postupne proti okupantom rástol odpor, ktorý vyústil do sformovania povstaleckej armády. Postup boja za oslobodenie ale komplikovali spory hlavne medzi komunistickými a pravicovými partizánmi. Po stiahnutí nemeckých vojsk tieto konflikty ďalej pokračovali a vyvrcholili až v občianskej vojne, ktorá skončila víťazstvom priaznivcov pravicového rojalistického režimu. Vláda v päťdesiatych a polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia nemala demokratický charakter. Cez liberalizačné pokusy sa demokraciu naplno presadiť nepodarilo, navyše všetky reformy boli zvrátené roku 1967 pučom niekoľkých dôstojníkov, ktorý vyústil do nastolenia nového autokratického režimu známeho ako vláda gréckych plukovníkov či vojenská junta. V dôsledku narastania hospodárskych problémov a zahraničných politických neúspechov bol vojenský režim zvrhnutý a nastolená demokratická vláda. Počas demokratizačného vývoja vznikli dve významné grécke strany: Nová demokracia (Grécko) a PASOK, ktoré sú dodnes v Grécku vedúcimi politickými silami.

Grécko v období neolitu a doby bronzovej

Prvé osady

Prvé neolitické osady sa v Grécku objavujú už v 7. tisícročí.^[2] Ich obyvatelia sa živili chovom oviec, prasiat a kôz, pestovali taktiež obilie, čo je dokázané nálezmi kamenných cepov. Počas nasledujúcich dvoch tisícročí do Grécka prenikajú z Predného východu nové technológie a objavy, napríklad hlinené nádoby či tkáčske závažia. Objavujú sa taktiež sošky zvierat a ženských postav znázorňujúcich bohyňu plodnosti.
Medzi významné osady tejto epochy patrili dnešné Sesklo a Dimini nachádzajúce sa v Tesálii a neskôr Knóssos na Kréte.

Doba bronzová prebiehala počas 3. a 2. tisícročia pred Kr.. Začala na začiatku 3. tisícročia na Kykladách, ktoré ťažili z výhodných prírodných podmienok.^[3] Keramika bola v tejto dobe vyrábaná bez hrnčiarskeho kruhu, sošky z tohoto obdobia začínajú byť realistickejšie, odpadá pôvodné zveličovanie sexuálnych znakov. Samotná keramika bola zdobená špirálami či kruhmi. Kultúra vtedajšieho pevninského Grécka sa označuje ako heladská, na kykladských ostrovoch kykladská. Obyvateľstvo na pevnine neskôr Gréci nazvali Pelasgovia. Išlo o predgrécke obyvateľstvo neindoeurópskeho stredomorského pôvodu, ktoré tu sídlilo už od neolitu, dnes sa však nevie, akým jazykom hovorilo, prípadne či šlo o viac jazykových skupín. Samotná heladská kultúra bola veľmi vyspelá, preberala vplyvy z Orientu a udržiavala s ním aj obchodné styky. Prvýkrát vzniká v Grécku monumentálna architektúra a silno opevnené sídla. Najvýznamnejšie mestá tejto doby boli Tiryns, Lerna a ostrov Aigina.

Do pevninského Grécka začínajú prenikať prví Gréci začiatkom 2. tisícročia.

Minojská kultúra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Minojská kultúra

Krétska Mínojská civilizácia udržovala obchodné styky s Egyptom už v dobe bronzovej. Tie taktiež ovplyvnili ďalší kultúrny vývoj ostrova. Minojci pochádzali pravdepodobne z Malej Ázie. Na Kréte sa, podobne ako v ďalších krajinách na východe, vytvoril typ palácového hospodárstva, kde bolo sídlo panovníka administratívnym a ekonomickým centrom rozsiahlejšej oblasti. Na rozdiel od ostatných palácov Predného východu neboli tieto sídla opevnené. Miesto toho stály paláce ďalej od mora, čo malo zabrániť náhlemu nepriateľskému útoku.

Na Kréte sa počas mínojského obdobia používalo niekoľko druhov písma:

• piktografické, používané na pečatidlách, tabuľkách a nádobách
• lineárne písmo A, ktoré už malo slabičný charakter
• lineárne písmo B, používané po ovládnutí Kréty achájskymi kmeňmi

Od počiatku 2. tisícročia pred Kr. pribieha na Kréte výstavba veľkých palácov (Knóssos, Faistos, Malia). V 17. storočí pred Kr. postihlo Krétu zemetrasenie.^[4] Paláce na ostrove však boli čoskoro obnovené. V rámci Mínojskej kultúry zastával významné postavenie hlavne palác Knóssos. Nie je jasné, ako táto civilizácia zanikla, pravdepodobne po nejakej prírodnej katastrofe, či prerušení obchodných kontaktov. Výbuch sopky na ostrove Santorín nespôsobil pád kultúry, pretože sa zistilo, že počas jej výbuchu už bola minojská civilizácia v úpadku. Zničené panovnícke sídla ovládli pevninskí mykénski Gréci.^[5] Po obsadení ostrova sa krétska kultúra začína postupne meniť; vo výrobe zbraní a hrnčiarstve prevládajú rysy vtedajšieho pevninského Grécka.^[6] Ujíma sa taktiež nový typ zápisu – lineárne písmo B, pomocou ktorého je už zachytená mykénska gréčtina.^[7] Do akej miery ovládali mykénski Gréci Krétu sa s istotou nevie, keďže sa genetickou analýzou zistilo, že pochované elity v hroboch pevninského spôsobu sú miestneho krétskeho pôvodu a nie Gréci.

Mykénske obdobie (1600 – 1200 pred Kr.)

Na začiatku 2. tisícročia prichádzajú zo severu prvé indoeurópske kmene, ktoré sa označujú ako Achájci (alebo achájski Gréci). Vytvárajú prvé vyspelé osady v strednom Grécku (Orchomenos, Téby, Atény) a na Peloponéze (Mykény, Argos, Tiryns, Pylos, Sparta, Asini a Merbaka). Vznikajú z nich prvé štáty, ktoré svojím sociálnym vývojom, organizáciou výroby a sociálnymi vzťahmi viac pripomínajú vyspelé civilizácie na Blízkom východe. Pre potreby riadenia hospodárstva a sociálnych vzťahov používajú ako prví na európskej pevnine písmo – najprv piktografické, neskôr lineárne písmo A a lineárne písmo B, ktoré v roku 1952 rozlúštili Angličania Michael Ventris a John Chadwick. Zároveň dokázali, že mykénski Gréci už patrili k indoeurópskym kmeňom a ich rečou bola najstaršia forma gréčtiny.

Mykénske sídla boli väčšinou mohutné a viacnásobne opevnené, položené na výšinách, obklopené tzv. kyklopskými hradbami (Tiryns, Mykény) so silne opevneným vstupom (Levia brána v Mykénach). Mesto sa skladalo z opevneného paláca panovníka na vrchole a opevneným osídlením pod ním. V polovici 15. storočia (tradične okolo roku 1450 pred Kr.) mykénski Gréci pravdepodobne ovládli aj Krétu, kde kontrolovali centrá vyspelej minojskej (negréckej) civilizácie.

Heinrich Schliemann v roku 1876 objavil v Mykénach šachtový hrob, ktoré mylne pripisoval mykénskemu mytologickému kráľovi Agamemnónovi. Inou formou pochovávania boli kopulové hroby (tolos), takisto mylne označované ako Atreova pokladnica, Klytaimnestrina pokladnica a pod.

V mykénskej dobe sa mohol odohrať literárne známy konflikt, označovaný ako trójska vojna, opísaný predovšetkým v Homérovej Iliade. Archeologicky však takáto vojna nie je v Tróji vôbec doložená; je teda možné, že Homér pospájal mnoho vnútroanatólskych vojen do jednej udalosti, pričom sem zapojil aj mykénskych Grékov. V minulosti sa predpokladalo, že mykénsku kultúru rozvrátil nájazd Dórov. Zistilo sa však, že mykénska kultúra bola v rozvrate už predtým, pravdepodobne vnútornými konfliktmi medzi jednotlivými štátmi, prírodnými katastrofami a prerušením obchodu. Na prelome 13. a 12. storočia pred Kr. prenikali do Grécka posledné grécke kmene – Dóri, ktorí len dovŕšili zničenie tzv. submykénskej postpalácovej kultúry. Časť obyvateľstva sa vysťahovala z Grécka do Malej Ázie, iní sa usadili na ostrove Cyprus, ktorý je od tej doby gréckym. Časť Achájcov ostala v Grécku a utiahla sa do hôr; takýmto príkladom boli aj Achájci žijúci na severovýchode Peloponézu v Arkádii a na severe Peloponézu v Acháji. Časť obyvateľstva, predovšetkým v Strednom Grécku sa udržala vo svojich pôvodných sídlach a uchovala si kontinuitu medzi mykénskou a post mykénskou civilizáciou. Takýto prípad bola aj Atika, či ostrov Eubója, ktoré boli osídlené Iónmi. Usudzuje sa z toho, že Ióni sa od Achájcov vyčlenili až po páde Mykénskej kultúry, prípadne, že na týchto územiach žili už v mykénskej dobe. Pôvod Iónov je nejasný a to isté platí aj o Aioloch. Dóri sídlili v čase mykénskej kultúry v dnešnom severnom Grécku a pravdepodobne sem prišli z Podunajska. Po páde mykénskej civilizácie sa časť z nich vybrala osídliť juh Grécka, iní ostali na severe a stali sa základom neskorších Macedóncov a Epirótov.

Grécko v staroveku

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveké Grécko

Temné obdobie (1200 – 800 pred Kr.)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Temné obdobie

Homérske obdobie znamená koniec rozsídľovania gréckych kmeňov v Grécku. Na severe sa usadili Macedónci a epirótske kmene, v Tesálii a Boiótii Aiolovia a Dóri, v Atike Ióni, na Peloponéze a na Kréte Dóri. Gréci osídlili aj ostrovy: Kykladské ostrovy osídlili hlavne Ióni, Dodekanézy Dóri, ostrov Lesbos Aiolovia. Grécke kmene sa usadili aj na západnej strane Malej Ázie; na severe žili Aiolovia, na juhu Dóri a najväčšiu časť, v strede, obývali Ióni, preto sa tento kraj volá Iónia. Genetickou analýzou Grékov sa však zistilo, že tu v oveľa väčšej miere prebiehala helenizácia domáceho obyvateľstva, ako masová migrácia Grékov.^{[chýba zdroj}

Táto éra sa nazýva aj temné obdobie, pretože Gréci v tomto čase nepoužívali písmo, nepotrebovali ho. Obyvateľstvo sídlilo v menších alebo väčších dedinách (choria), centrom dediny bol dom náčelníka – basilea dediny. Slobodní obyvatelia mali svoje hospodárstva (oikos), na ktorých pracovali spolu so svojou rodinou (oikogenneia), prípadne aj s otrokmi (duloi). Otroctvo však nebolo príliš rozšírené, otroci pracovali predovšetkým ako sluhovia okolo domu. Súčasťou hospodárskej jednotky boli všetci členovia rodiny (otec-pater, manželka-meter, deti-paideia) a čeľaď.

Hospodárske a sociálne vzťahy

O základných sociálnych a hospodárskych vzťahoch sa dozvedáme predovšetkým z Homérovej Odysey, ktorá opisuje blúdenie hrdinu Odysea po skončení trójskej vojny a jeho návrat na rodnú Ithaku. Jeho syn ho hľadá u jednotlivých druhov, ktorí s Odyseom bojovali pri Tróji a tak Homér opisuje vtedajšie pomery, ktoré sa už čiastočne odlišujú od mykénskeho obdobia. Preto sa toto obdobie nazýva aj ako homérske obdobie.

Základnou surovinou pre výrobu zbraní a poľnohospodárskych nástrojov už nie je bronz, ale železo. Jeho výroba sa do Grécka rozšírila pravdepodobne z Malej Ázie, kde okolo roku 1200 pred Kr. zanikla Chetitská ríša. Chetiti už poznali výrobu železa v 17. storočí pred Kr., ale štát kontroloval vývoz suroviny a výrobkov vyrobených zo železa, preto sa znalosti mohli rozšíriť až po zániku ríše.

Jednotlivé rodiny a dediny boli samozásobiteľné (autarktné) – vyrábali si všetky potraviny, potrebné náradie, keramiku, odevy. Preto bola remeselná výroba na pomerne nízkej úrovni. Len v niektorých častiach Grécka sa udržala kontinuita výroby kvalitnej keramiky, ktorá nadväzovala na mykénske obdobie (Korint, Atény).

Obchod bol na minimálnej úrovni, obchodovalo sa predovšetkým s luxusnými výrobkami.

Spoločnosť riadili miestni basileovia (králi), ktorých moc ku koncu obdobia začala obmedzovať rodová aristokracia. Tá sa postupne začala zmocňovať pôdy a vytláčala drobných roľníkov.

Ku koncu obdobia sa zvyšuje poľnohospodárska produkcia a rastie počet obyvateľstva. Skvalitňuje sa výroba keramiky, v celom Grécku sa rozširuje spoločná, tzv. geometrická výzdoba. Jej základ tvoria rôzne geometrické ornamenty a vzory (kruhy, šrafované kruhy, trojuholníky, meander), preto sa tomuto obdobiu hovorí aj geometrické obdobie.

O sociálnych a hospodárskych zmenách ku koncu homérskeho obdobia píše predovšetkým bojótsky básnik Hesiodos, ktorého vlastný brat pripravil o podiel na dedičstve. Vo svojom diele Práce a dni (Erga kai hemerai) opisuje svoj osud a vývoj v Grécku na konci homérskeho obdobia.

Homérske obdobie pripravilo základ pre prudko sa rozvíjajúce archaické obdobie.

Archaické obdobie (800 – 600 pred Kr.)

Archaické obdobie gréckych dejín prebiehalo v znamení prudkého rozvoja poľnohospodárskej výroby, remesiel a obchodu.

Rodová aristokracia sa zmocňuje väčšiny poľnohospodárskej pôdy a prechádza na pestovanie výnosnejších, ale výrobne náročnejších plodín: viniča, olivových stromov. V rôznych častiach Grécka má rôzne pomenovanie. V Aténach sa nazývali eupatridai (tí, ktorí majú ctihodných rodičov), v Tesálii hippobotoi (tí, ktorí vlastnia stáda koní; Tesália bola známa svojimi koňmi). Pretože rodová aristokracia vlastnila pôdu, postupne zlikvidovala vládu basileov a nastolila svoju vládu. Ovládla jednotlivé úrady (v Aténach napr. úrad archónov, areopág), ostatné sociálne vrstvy mali sťažený prístup k politickej moci.

Prudké zmeny v poľnohospodárstve, remesle a obchode sa odrazili aj v zmenách v politickom a sociálnom živote najvyspelejších oblastí Grécka. Toto obdobie je charakterizované vznikom gréckych mestských štátov (poleis), veľkou gréckou kolonizáciou a ranou gréckou tyranidou. Zároveň s kolonizáciou sa opätovne obnovujú obchodné kontakty s vyspelými orientálnymi civilizáciami, od ktorých Gréci preberali rôzne vplyvy, a ktorých miešaním vznikla klasická grécka kultúra. Od východných civilizácii (Egypťania, Anatólci, Feničania) prebrali Gréci materiálnu kultúru (architektúra, výzdobné prvky, písmo).

Vznik gréckych mestských štátov

V archaickom období sa väčšina obyvateľstva koncentruje v centrálnych dedinách (choria), ktoré sa zlučujú do tzv. domových združení (gr. synoikismoi) a vytvárajú mestské štáty (gr. polis, mn. č. poleis). Mesto poskytuje obyvateľom ochranu (hradby), priestor pre rozvoj remeselnej výroby, kultúrne a náboženské vyžitie.

Najpodstatnejšou zmenou však je, že sa vytvára pojem občianskych práv a povedomie občianskeho kolektívu. Držitelia občianskych práv (len muži!) sa oddeľujú od tých, ktorí ich nemajú. Medzi základné občianske práva patrilo: vlastníctvo pôdy, ochrana majetku a života, právo voliť a byť volený do úradov (postupne sa vyvíjalo od timokratickej ústavy až k demokracii) a právo zúčastňovať sa na ľudových zhromaždeniach, právo uzatvárať plnoprávne manželstvá a len deti z takýchto manželstiev mali právo dediť pôdu, právo byť pochovaný na rodovom pohrebisku a mať účasť na náboženských kultoch.

Občianske práva nemali ženy, deti (až po dovŕšení určitej vekovej hranice – v Aténach po dovŕšení 18 rokov a splnení si vojenskej povinnosti, v Sparte až po dovŕšení 30 rokov), cudzinci (xenoi) a otroci (douloi).

Grécke mestské štáty boli rozlohou pomerne malé, a takisto nemali veľa občanov (v Sparte bolo najviac 10 000 plnoprávnych občanov, v Aténach v čase najväčšieho rozsahu demokracie asi 40 000 občanov).

Veľká grécka kolonizácia

Aj v súčasnom Grécku je pomerne málo úrodnej pôdy – odhaduje sa, že len asi 20 % územia je vhodných na poľnohospodársku výrobu. Aj v starovekom Grécku sa od 8. storočia pred Kr. začína prejavovať nedostatok pôdy (gr. stenochoria). Pretože jej vlastníctvo patrilo k najzákladnejším právam občanov gréckych mestských štátov a pretože rodová aristokracia ovládala väčšinu pôdy, Gréci začali veľmi skoro osídľovať bližšie i vzdialenejšie oblasti.

Okrem toho bol v starovekom Grécku nedostatok surovín (najmä kovov – meď, cín, železo). Rozvoj remeselnej výroby spôsoboval prebytok remeselných výrobkov na trhu, preto museli Gréci hľadať nové odbytiská. V dôsledku politických bojov v gréckych mestských štátov (pozri kapitolu raná grécka tyrania) sa porazená skupina občanov obyčajne vysťahovala a založila novú kolóniu.

Počas veľkej kolonizácie Gréci osídlili:

• západné pobrežie Malej Ázie (najvýznamnejšie kolónie a mestá: Milétos, Halikarnassos, Efez, Smyrna, Abydos);
• severné pobrežie Egejského mora (Amfipolis, Olynthos, Poteidaia);
• celé pobrežie Čierneho mora (Gréci ho nazývali Pontos Euxeinos – Pohostinné more), kde vznikli významné kolónie napr. Trapezus, Sinopé, Rize, Atény, Tripolis, Theodosia, Odessos, Pantikapaion, Sebastopolis, Mesembria
• územie južnej Itálie (Neapolis, Krotón, Sybaris, Rhégion, Velia, Poseidónia) a východnej časti Sicílie (Syrakúzy, Gela, Akragas), Zanklé, Tauromenion. V celej oblasti južnej Itálie a Sicílie bolo toľko gréckych osád, že sa táto oblasť nazývala Megalé Hellás (Veľké Grécko).
• dnešné Azúrové pobrežie Španielska a Francúzska. Vznikla tu napr. osada Emporion, Massalia, Nikaia.

Novozaložené kolónie (grécky sa nazývali apoikiai) boli politicky nezávislé od svojich materských miest (metropolis – mesto, ktoré bolo zakladateľom kolónie), občania získali občianske práva novozaloženého mesta. Udržiavali však bohaté rodinné, hospodárske a náboženské vzťahy. Z kolónií sa do materského mesta dovážalo predovšetkým obilie, suroviny, otroci, miestne špeciality, z materského mesta sa do kolónií vyvážali predovšetkým remeselné výrobky, víno, olivový olej. Následne sa väčšina kolónii stala nezávislými a často zakladali svoje vlastné kolónie.

V dôsledku prudkého hospodárskeho vývoja sa menil výmenný obchod na peňažný. V juhozápadnej časti Malej Ázie v Lýdii sa objavili prvé peniaze razené z elektrónu, prírodnej zliatiny zlata a striebra a veľmi rýchlo sa rozšírili aj do ďalších štátov, pričom každý štát si značil svoje mince vlastnými znakmi (napr. Atény mali v znaku sovu). Vznik mincí uľahčoval rozvoj obchodu medzi jednotlivými oblasťami.

Grécke kolónie nadväzovali rôzne vzťahy s krajinami, kde vznikli. Najmä v oblasti Malej Ázie sa Gréci dostávali do kontaktov s vyspelými orientálnymi civilizáciami a získali množstvo empirických poznatkov, ktoré ďalej rozvíjali a vytvárali z nich systém poznatkov – filozofiu. Najstaršie filozofické školy vznikali v najvyspelejších častiach Malej Ázie (Iónia – napr. Tales, Anaximandros, Anaximenes).

Rozvoj hospodárskych a sociálnych vzťahov si vyžiadal aj používanie písma. V tomto období sa v celom gréckom svete opäť objavuje znalosť a používanie písma, tentoraz ako hláskové písmo, ktoré Gréci prevzali zo sýrsko-palestínskej oblasti a pretvorili si ho pre svoje potreby, takže vznikla tzv. grécka alfabeta.

Raná grécka tyrania

Archaické obdobie znamenalo veľký rozvoj remeselnej výroby (predovšetkým keramika, kovové predmety, odevy) a obchodu (obilie z kolónií, dovoz otrokov pre potreby remeselníckych dielní, vývoz remeselných výrobkov do kolónií). Rástol počet remeselníkov a obchodníkov, ktorí nadobudli veľké majetky. Rodová aristokracia, ktorá vlastnila predovšetkým pôdu, mala monopol na politickú moc. V hospodársky najvyspelejších mestských štátoch začali vznikať rozpory medzi aristokraciou na jednej, remeselníkmi a obchodníkmi na druhej strane.

Tieto rozpory sa snažili riešiť zmierovači (gr. aisymnétés), ktorí boli vyberaní na základe dohody medzi viacerými skupinami obyvateľov. Snažili sa zmierniť politické napätie spísaním zvykového práva (napr. Drakon v Aténach, Charondás a Zaleukos na Sicílii a v južnej Itálii) alebo urobili zmeny v ústave tak, že obyvateľstvo bolo rozdelené podľa veľkosti majetku a na základe toho boli odstupňované politické práva (timokratická ústava v Athénach – Solón, Pittakos v Mytiléne na ostrove Lesbos). Tým získali prístup k politickej moci aj najbohatší remeselníci a obchodníci.

Všetky problémy však aisymnéti nevyriešili, naopak, boj o politickú moc sa prehlboval. V niektorých štátoch bola preto nastolená moc tzv. tyranov. Boli to jednotlivci, ktorí pochádzali z aristokratických alebo remeselníckych rodín (prípadne aj so zmiešaných manželstiev – napr. Kypselos v Korinte – jeho matka pochádzala z aristokratickej rodiny, otec bol remeselník). Slovo tyranos Gréci prevzali pravdepodobne z Malej Ázie, označuje len vládu jednotlivca bez neskoršieho hanlivého prídychu, prípadne toto slovo mohlo pochádzať aj od pôvodných obyvateľov Grécka, Pelasgov.

Najvýznamnejšie tyranidy:

Grécko:

• Sikyón – Orthagorovci – štyri generácie, asi v r. 655 – 555 pred Kr.
• Korint – Kypselos a jeho syn Periandros (asi 657 – 582 pred Kr.)
• Megara – Theagenés (druhá pol. 7. stor. pred Kr.)
• Atény – Peisistratovci (Peisistratos 547 – 527 pred Kr., jeho synovia Hipparchos – 547 – 514 pred Kr., a Hippias – 527 – 510 pred Kr. – vyhnaný z Atén); predtým už v r. 631 Kylónov pokus o nastolenie tyranidy – neúspešný

Malá Ázia:

• Samos – Polykratés (asi 540 – 533 pred Kr.)

Tyrani bojovali proti moci aristokracie tým, že jej zaberali pôdu alebo ju v bojoch vyhnali z mesta. Staré rodové fýly nahrádzali novými územnými fýlami. Pôvodné rodové kulty, v ktorých si presadzovala vplyv aristokracia, nahrádzali novými kultami tzv. všegréckych (olympských) bohov a stavali im veľkolepé chrámy. Podporovali remeselnú výrobu a obchod (výstavba chrámov a iných verejných budov, cesta diolkos cez Korintskú šiju), zavádzali a organizovali náboženské slávnosti na počesť bohov (Atény – Panaténajské slávnosti, Korint – Istmické hry), pozývali na svoje dvory básnikov a umelcov (Peisistratos dal napr. prvýkrát písomne zachytiť homérske eposy).

Tyranidy mali veľký význam pre prechod od aristokratickej vlády obyčajne k demokratickým vládam, kde podiel na moci mal väčší počet občanov mestského štátu.

Klasické Grécko (500/400 – 356 pred Kr.)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Klasické Grécko

V 5. a v prvej polovici 4. storočia pred Kr. vrcholil vývoj gréckych mestských štátov vo všetkých oblastiach, ktoré Gréci osídlili v predchádzajúcom období.

Grécko-perzské vojny

Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécko-perzské vojny

V Malej Ázii sa však grécke mestské štáty dostali do priameho susedstva s rozpínajúcou sa Perzskou ríšou. Ešte predtým však boli v konfliktoch s Lýdiou. Kráľ Gyges dokonca zničil grécku Smyrnu. Perzskí achajmenovskí vládcovia (Dareios, Xerxes) sa snažili ovládnuť aj tieto územia. Keď sa Maloázijskí Gréci postavili na odpor (Iónske povstanie) a keď im Gréci z materského Grécka poskytli pomoc, Peržania napadli aj materské Grécko. V nasledujúcich grécko-perzských vojnách sa spojení Gréci dokázali ubrániť perzskému vpádu (hoci Atény boli dobyté a vyplienené). V bitkách pri Maratóne a Salamíne, neskôr pri Platajach dokázali Gréci poraziť početné perzské vojsko a uhájili si nezávislosť. V roku 450 pred Kr. aténske loďstvo podniklo pod Kimónovým velením útok proti perzskému loďstvu na ostrove Cyprus a po porážke pri cyperskej Salamíne ho takmer úplne zničili. V roku 449 pred Kr. bol uzavretý s Perzskou ríšou Kalliov mier, podľa ktorého sa perzské loďstvo nesmelo plaviť v Egejskom mori, grécke mestá v Malej Ázii získali autonómiu a asi 70 km široký pás územia v Malej Ázii bol demilitarizovaný. Grécko-perzské vojny skončili víťazstvom gréckych mestských štátov.

Atény

Víťazstvo nad Peržanmi vynieslo do popredia Atény, ktoré sa v druhej polovici 5. stor pred Kr. stali jedným z najvýznamnejších gréckych štátov. Politik Themistokles vybudoval silné loďstvo, takže z Atén sa stala námorná veľmoc.

V roku 478 pred Kr. Aténčania a asi dvesto gréckych štátov na pobreží Malej Ázie, na východnom pobreží Grécka a na ostrovoch v Egejskom mori uzavreli Délsky námorný spolok (nazývaný aj ako Délska symmachia – jej pokladnica bola umiestnená v Apollónovom chráme na ostrove Délos). Členovia spolku sa zaviazali pravidelne ročne prispievať do pokladnice poplatok, daň (gr. foros), ktorá bola určená na výstavbu vojenských lodí. Ročne sa nazbieralo asi 460 talentov, neskôr počas peloponézskej vojny bola výška príspevku až 1460 talentov. Cieľom spolku bola obrana proti prípadnému perzskému útoku. V spolku nadobúdali postupne prevahu Atény. Keď po uzavretí Kalliovho mieru chceli niektoré grécke štáty zo spolku vystúpiť, Aténčania im v tom vojensky zabránili. Pod zámienkou hrozby perzského útoku proti ostrovu Délos Aténčania preniesli pokladnicu do Atén a začali používať peniaze spolku na prestavbu svojho mesta s odôvodnením, že Aténčania dávajú spolku k dispozícii svoje vojnové lode (pred peloponézskou vojnou ich mali asi dvesto). Délsky námorný spolok sa postupne zmenil na Aténsku námornú ríšu. Aténčania dokonca dosiahli, že spory medzi členmi spolku alebo vnútri jednotlivých gréckych mestských štátov sa riešili pred súdmi v Aténach.

V rokoch 443 – 429 pred Kr. sa vedúcou osobnosťou v Aténach stal demokratický politik a stratég Perikles. Za jeho vlády sa naplno rozvinula demokratická ústava, ktorú v roku 509/508 pred Kr. zaviedol Kleisthenes. Hlavnou politickou silou sa stali aténski občania, ktorí slúžili na vojenských lodiach ako veslári. Hlavnou politickou inštitúciou sa stalo ľudové zhromaždenie (ekklésia tu dému), kde sa volili alebo žrebovali aténski úradníci, prijímali sa zákony, rozhodovalo sa o mieri a vojne, riešili sa súdne spory.

Obdobie Periklovej vlády znamenalo aj kultúrny rozkvet Atén. Začal obnovovať miesta, ktoré počas grécko-perzských vojen vyplienili Peržania. Sústredil sa predovšetkým na Akropolu, kde dal vybudovať slávnostný vstup s mramorovým schodiskom a bránami (tzv. propylaje), dal zrekonštruovať chrám Erechtheion (pôvodne na jeho mieste stáli tri starobylé malé chrámy), dal postaviť chrám bohyni Níké a chrám Partenón, ktorý bol zasvätený ochrannej bohyni Pallas Athéne. Pod Akropolou dal postaviť divadlo odeion a tzv. Théseov chrám Thesion (v skutočnosti zasvätený bohovi Héfaistovi).

Hlavným Periklovým poradcom pri prestavbe Atén bol umelec Feidias, ktorý Partenón vyzdobil nádhernými reliéfmi, sochami a vlysom, ktorý zobrazuje sprievod aténskych občanov počas panaténají, keď prinášali svojej ochrannej bohyni posvätné rúcho a obetné dary. Ďalšími významnými umelcami boli architekti Iktinos a Mnésikles.

Za Periklovej vlády pôsobili v Aténach mnohí ďalší umelci a odborníci. Rozvíjala sa klasická grécka dráma (Aischylos, Sofokles, Euripides), vznikla a rozvíjala sa grécka historiografia (Herodotos, Thukydides, Xenofon), filozofia (Sokrates a Platón), lekárstvo, hrnčiarska výroba s bohatou čierno- a červenofigurálnou výzdobou. Do Atén prichádzali umelci, filozofi a spisovatelia zo všetkých častí gréckeho sveta – z Malej Ázie, Sicílie, Itálie, Cypru či z iných končín gréckeho sveta. Periklovo obdobie sa preto označuje za "zlatý vek Atén".

Sparta

V tomto období sa rozvíjala aj Sparta, ktorá sa vďaka svojej kvalitne pripravenej ťažkej pechote stala jedným z najvplyvnejších mestských štátov. Okolo seba sústredila viaceré štáty na Peloponéze a už v polovici 6. storočia pred Kr. vytvorila tzv. peloponézsky spolok. Konflikty medzi členmi peloponézskeho spolku a štátmi, ktoré sa sústredili v tzv. aténskom námornom spolku napokon viedli k peloponézskej vojne (431 – 404 pred Kr.).

Peloponézska vojna (431 – 404 pred Kr.)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Peloponézske vojny

V roku 431 pred Kr. vypukla peloponézska vojna ako konflikt dvoch mocenských zoskupení vo vtedajšom Grécku. Na jednej strane boli Atény a ich spojenci (aténsky námorný spolok), na druhej strane Sparta a jej spojenci v peloponézskom spolku.

Konflikt vznikol v dôsledku rozporov v Epidamne, v dnešnom Albánsku, kde súperili demokratické a aristokratické skupiny o moc. V roku 433 pred Kr. zasiahli do sporu Korint a Korkýra (dn. Korfu), ktoré osadu založili. Aténčania sa priklonili na stranu Korkýry. Vzápätí prepukli spory medzi Aténami a Korintom o vplyv v Potidaji na severnom pobreží Egejského mora v kraji Chalkidiké. V roku 432 pred Kr. sa Aténčania dostali aj do sporu so susednou Megarou a jej lodiam zakázali používať aténske prístavy. Napokon sa do sporu zamiešala Sparta, ktorá dala Aténam neprijateľné podmienky a vzápätí prepukla peloponézska vojna.

Vojna zasiahla prakticky všetky grécke mestské štáty (aj napr. na pobreží Čierneho mora, na Sicílii, v Itálii či grécke štáty v Hispánii a Galii). Najviac postihnuté boli Atény, ktoré boli aj napriek viacerým víťazstvám nakoniec porazené a oslabené. Hoci mali Atény nadvládu na mori a často prepadávali morské pobrežie Sparty, vážnejšie dôsledky mala stratégia Sparty. Spartské vojsko každoročne podnikalo útoky na poľnohospodárske územie Atén, pričom ničilo úrodu a vytínalo olivové háje. Obyvateľstvo z Atiky sa stiahlo do okolia Atén (medzi prístav Pireus a samotné Atény, medzi tzv. dlhé múry) kde boli nedostatočné hygienické podmienky a veľmi rýchlo sa rozšíril mor, na ktorý v roku 429 pred Kr. zomrel aj Perikles. Aténčania sa pokúsili obsadiť niektoré mestské štáty na severnom pobreží Egejského mora, aby si zabezpečili cestu do Čierneho mora. Z území na severnom pobreží totiž dovážali obilie pre svoju potrebu.

V roku 421 pred Kr. boli grécke mestské štáty vyčerpané vojnou a aténsky politik Nikias uzavrel so Spartou mier, ktorý mal trvať 50 rokov. V Aténach s ním však niektorí politici neboli spokojní a vyzývali Aténčanov k dobrodružným výpravám. V roku 415 pred Kr. Alkibiades presadil vojenskú výpravu na Sicíliu proti Syrakúzam. Pod vedením Nikia a Lámacha (Alkibiada po odchode lodí z Atén obvinili zo znesvätenia sôch boha Herma, preto ušiel do Sparty) však aténske vojsko (asi 15 000 vojakov na 200 lodiach) bolo na Sicílii porazené a tisíce aténskych občanov padli do otroctva – pracovali v povestných kameňolomoch v Syrakúzach.

Po porážke na Sicílii opäť prepukla aj vojna v Grécku. Sparťania obsadili pohraničnú pevnosť Dekeleiu, odkiaľ podnikali útoky na aténske územie. V roku 411 – 410 pred Kr. sa v Aténach uskutočnil politický prevrat, bola zvrhnutá demokratická ústava a nastolená vláda tzv. tridsiatich tyranov. Po necelom roku však bola táto tyranská vláda odstránená. Aténčania sa museli sústrediť na obranu námornej cesty do Čierneho mora, ale opäť utrpeli viaceré porážky. Alkibiades sa zo Sparty vrátil do Atén, pod jeho vedením ešte Aténčania zvíťazili nad spartským loďstvom pri Kyziku, ale v roku 405 pred Kr. utrpeli ťažkú porážku v bitke pri Aigospotamoi (Kozie riečky) a prehrali celú vojnu.

Po peloponézskej vojne bola oslabená aj moc Sparty, ktorá si znepriatelila viaceré štáty. V 70. rokoch 4. storočia pred Kr. sa nakrátko stali vedúcou silou v Grécku Téby, mestský štát v Boiótii. V bitke pri Leuktrách dokázali poraziť aj Spartu.

Macedónia

V polovici 4. storočia pred Kr. sa však začala do popredia dostávať Macedónia, krajina ležiaca na severe Grécka. Macedónsky kráľ Filip II., ktorý najskôr vládol ako regent za svojho nedospelého synovca, začal expanzívnu politiku Macedónie. Získal prístup k moru a v roku 338 pred Kr. v bitke pri Chaironei v Boiótii porazil spojené vojsko gréckych mestských štátov a stal sa hegemónom Grécka. V roku 336 pred Kr. bol zavraždený na svadbe svojej dcéry a vlády sa ujal jeho syn Alexander III., ktorý neskôr dostal prívlastok Veľký. Jeho nástupom na trón sa skončilo klasické obdobie vývoja Grécka.

Helenistický svet (338 – 30 pred Kr.)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Helenizmus

Výboje Alexandra Veľkého

Bližšie informácie v hlavnom článku: Alexander Veľký

Keď Alexander Veľký nastúpil na trón po svojom otcovi Filipovi II., pokračoval v jeho politike expanzie na Východ proti Perzskej ríši. Pred členmi Korintskej ligy to odôvodňoval vyplienením Atén počas grécko-perzských vojen. V roku 334 pred Kr. prekročil Hellespont s asi 50 000 vojakmi. Prvú bitku vybojoval na rieke Granikos, kde sa proti nemu postavili grécki žoldnieri v službách perzského kráľa a perzskí satrapovia. V bitke síce Alexander utrpel ťažké zranenie, ale nakoniec zvíťazil. Odtiaľ zamieril do vnútrozemia Malej Ázie, kde v meste Gordion vyriešil problém s gordickým uzlom. Ďalšiu bitku zviedol pri rieke Issos v juhovýchodnej časti Malej Ázie. Tu sa už stretol priamo s kráľom Dareiom III., ale ten v rozhodujúcom okamihu ušiel a Alexander sa zmocnil kráľovského tábora, kde bola aj kráľova matka a manželka.

Od Issu zamieril Alexander na juh, kde ho zastavilo sedemmesačné obliehanie mesta Tyros. Po jeho dobytí dal mnohých obyvateľov ukrižovať alebo ich predal do otroctva. V roku 331 pred Kr. ovládol Egypt, kde ho miestne obyvateľstvo i vládnuce špičky privítali ako osloboditeľa spod perzskej nadvlády. V oáze Siwa ho Amónovi kňazi vyhlásili za potomka bohov a za egyptského faraóna, v dôsledku čoho Alexander začal vyžadovať od domáceho obyvateľstva i od svojich vojakov božské pocty (proskynésis).

Poslednú veľkú bitku zviedol Alexander s Dareiom III. pri Gaugamelách, Dareios opäť ušiel, ale jeho vlastný satrapa Béssos ho zavraždil a vyhlásil sa za perzského kráľa. Alexander ho prenasledoval a pomstil Dareiovu smrť. Následne sa on sám dal vyhlásiť za perzského kráľa. Dobyl sídelné miesto perzských kráľov Persepolis, obsadil Babylon, z ktorého si urobil sídelné mesto a pokračoval v podmaňovaní si východných častí Perzskej ríše. Prišiel až na hranice Indie a zviedol bitku s kráľom Čandraguptom, ale Alexandrovi vojaci odmietli pokračovať vo výbojoch na Východe a požadovali návrat späť. Alexander tak urobil v roku 325. V roku 324 pred Kr. strávil v Babylone, kde organizoval správu svojej ríše a pripravoval novú výpravu na Východ. V júni 323 pred Kr. však zomrel.

Dôsledky Alexandrových výbojov

Alexander si podmanil rozsiahlu Perzskú ríšu, ktorej dominovala poľnohospodárska výroba. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku. Alexander pri svojich výbojoch zakladal mestá, pomenované podľa neho – založil asi 30 Alexandrií, z nich najznámejšia je Alexandria v Egypte. Do miest umiestňoval vojenské posádky a pozýval do nich osadníkov z rôznych končín gréckeho sveta, predovšetkým obchodníkov a remeselníkov. Dobyté územie sa postupne helenizovalo – pogréčťovalo. Tak sa to stalo aj s väčšinou územia Malej Ázie (teda aj vnútrozemské oblasti ako Kapadócia či Lýdia), kde sa usadili desaťtisícky gréckych osadníkov. Tí sa premiešali s pôvodným obyvateľstvom, ktoré do cca 1. stor. pred Kr. úplne zaniklo. Dorozumievacím jazykom sa stala koiné dialektos (teda spoločný dialekt), ktorý vychádzal z iónskej attičtiny a vytlačil tak všetky ostatné grécke jazyky. Z tohto jazyka sa vyvinula aj moderná gréčtina. Takto došlo k definitívnemu splynutiu gréckej a orientálnej kultúry, čo sa prejavilo v rôznych smeroch, ako bola architektúra, sochárstvo, maliarstvo, ale aj náboženstvo, keď sa ku gréckym bohom pridali aj pôvodom negrécki bohovia ako Sarapis, Mythra či Kybelé.

Sám Alexander Veľký sa snažil o čo najbližšie splynutie domáceho a gréckeho obyvateľstva. Zobral si za manželku princeznú Roxanu i dcéru Dareia III. Zorganizoval obrovskú svadbu asi 10 000 svojich vojakov s miestnymi ženami. Do štátnej správy postupne pozýval čo najviac príslušníkov domácej aristokracie.

Grécko pod macedónskou nadvládou

Po Alexandrovej smrti sa vzbúrili Atény a niektoré ďalšie štáty proti nadvláde Alexandrovho správcu Antipatra. Obliehali jeho vojsko v meste Lamia vo Fthiotíde (preto sa hovorí o lamijskej vojne). Aténske loďstvo bolo roku 322 pred Kr. porazené pri Amorgu a pri Krannóne. Grécko sa definitívne dostalo pod nadvládu Macedónie, časť Peloponézu však kontroloval Ptolemaios I. Aténsky politik a rečník Démosthenes spáchal samovraždu.

V roku 315 – 297 pred Kr. ovládal Macedóniu a Grécko Antipatrov syn Kassandros, po jeho smrti Démétrios Poliorkétes (294 – 288 pred Kr.) a neskôr Démétriov syn Antigonos Gonatas (277 – 239 pred Kr.).

Grécko sa však neuspokojilo s macedónskou nadvládou a s pomocou egyptského Ptolemaia vyhlásili Atény Macedónii tzv. Chrémonidovu vojnu (nazvaná podľa aténskeho politika, hlavného vodcu odporu voči Macedónii). Atény však boli porazené a Macedónci umiestnili priamo v Aténach svoju posádku, ktorá kontrolovala mesto.

V roku 279 pred Kr. prenikli do stredného Grécka keltské kmene, ktoré ohrozovali aj veštiareň v Delfách. Proti nim sa postavil aitólsky spolok, ktorý si získal vedúce postavenie v delfskej amfiktyónii.

Na Peloponéze sa vytvoril achájsky spolok, v ktorom významné postavenie dosiahlo mesto Sikyón a jeho vojenský veliteľ Aratos.

V 3. storočí pred Kr. prechádzala výraznými zmenami Sparta, v ktorej sa snažil uskutočniť sociálne zmeny kráľ Agis IV. a po ňom Kleomenes III. Počet plnoprávnych občanov v Sparte totiž klesol na veľmi nízku hranicu a obaja reformátori sa snažili udeľovaním občianskych práv cudzincom (perioikom) zvýšiť počet občanov. V roku 222 pred Kr. ho však porazil Aratos spolu s Macedóniou a reformy boli neúspešné.

Už od 2. púnskej vojny začali do Grécka prenikať Rimania. Kartaginský vojvodca Hannibal sa pokúsil uzavrieť dohodu s Macedónskym kráľom Filipom V., aby Rimania museli bojovať na dvoch stranách. Rimania však Hannibala a neskôr aj macedónskeho kráľa Filipa V. porazili.

Po porážke Macedónie v bitke pri Pydne v roku 168 pred Kr. rímsky vojenský veliteľ Titus Quinctius Flamininus vyhlásil na zhromaždení predstaviteľov gréckych miest v Korinte „slobodu“ gréckych miest.

V Macedónii sa za nástupcu Persea vyhlásil akýsi Andriskos, ku ktorému sa pridala Trácia, Tesália a niektoré ďalšie oblasti. Rimania síce utrpeli v roku 149 pred Kr. porážku, ale v nasledujúcom roku s podporou pergamského kráľa Attala II. zvíťazili a Macedónia bola ako samostatný štát zlikvidovaná. Stala sa z nej rímska provincia.

V ostatnom Grécku prebiehali boje medzi Achájskym spolkom a Spartou. Do bojov zasiahli Rimania, porazili vojsko achájskeho spolku a dobyli a úplne zničili Korint. Z Grécka urobili svoju ďalšiu provinciu Achaiu. Sparta a Atény zostali slobodnými, nezávislými štátmi, ostatné grécke mestá boli pod kontrolou rímskeho správcu Macedónie. Tento stav zmenil až prvý rímsky cisár Augustus, ktorý osamostatnil správu Achaie.

Zdroj:https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Grécka
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---