Odysseas Alepoudellis | |
![]() | |
Osobné informácie | |
---|---|
Pseudonym | Odysseas Elytis |
Narodenie | 2. november 1911 |
Iraklio, Kréta, Krétsky štát | |
Úmrtie | 18. marec 1996 (84 rokov) |
Atény, Grécko | |
Národnosť | grécka |
Zamestnanie | spisovateľ, básnik |
Dielo | |
Žánre | báseň, esej, román |
Témy | lyrika |
Literárne hnutie | surrealizmus |
Debut | Prosanatolismí - poézia |
Významné práce | To Axion Esti |
Významné ocenenia | Nobelova cena za literatúru 1979 |
Podpis | ![]() |
Odkazy | |
![]() | Odysseas Elytis (multimediálne súbory na commons) |
Odysseas Elytis (novogr. Οδυσσέας Ελύτης; * 2. november 1911 Iraklio – † 18. marec 1996 Atény) bol grécky básnik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1979. Odysseas Elytis je jeho literárny pseudonym, rodné meno je Odysseas Alepoudellis (grécky: Οδυσσέας Αλεπουδέλλης). Je považovaný za hlavného predstaviteľa romantického modernizmu v Grécku a vo svetovej literatúre.
Odysseas Elytis pochádzal z rodiny priemyselníka z ostrova Lesbos. Elytis sa narodil v Iraklione na Kréte 2. novembra 1911. Jeho rodina sa neskôr presťahovala do Atén, kde básnik absolvoval strednú školu a neskôr navštevoval kurzy práva na Aténskej univerzite.
V roku 1935 Elytis uverejnil svoju prvú báseň v časopise Nová kultúra" (Νέα Γράμματα) na popud priateľov, napríklad Georgea Seferisa. Jeho vstup do literatúry so svojím zemitým a originálnym štýlom pomohol nastoliť novú éru v gréckej poézii a jej následnú reformu po druhej svetovej vojne.
Od 1969 do 1972, keď vládla grécka vojenská junta (medzi 1967-1974), Elytis odišiel do exilu do Paríža. Tu mal romantický vzťah s muzikologičkou a lyričkou Marianninou Kriezi, ktorá produkovala legendárne detské rozhlasové vysielanie "Tu krajina Liliputánov". Elytis bol intenzívne súkromný a osamelý v nasledovaní svojich ideálov o pravde v poézii.
V roku 1937 konal svoju povinnú vojenskú službu. Ako armádny kadet vstúpil do Národnej vojenskej školy na Korfu. Asistoval kráľovnej Frederike na gréckej pôde, keď prišla z Nemecka, aby sa vydala za dedičného princa Pavla. Počas vojny bol podporučíkom prideleným k hlavnému sídlu prvého armádneho zboru, potom prevelený do 24. regimentu do prvej línie frontu. Elytis po svojom vstupe do literárneho sveta sporadicky uverejňoval poéziu a eseje. Stal sa aj členom AICA - Hellas, čo je Medzinárodná asociácia kritikov umenia.
Dvakrát bol programovým riaditeľom Nadácie pre grécke národné rádio (1945-46 a 1953-54), členom Administratívnej rady gréckeho národného divadla, predsedom Administratívnej rady gréckeho rádia a televízie takisto ako členom Poradného výboru národnej organizácie gréckej turistiky na Aténskom festivale. V roku 1960 bol vyznamenaný Prvou štátnou cenou za poéziu, v roku 1955 Rádom Fénixa a v roku 1975 sa stal doktorom honoris causa na fakulte filozofie Univerzity v Tessaloniky a prijal čestné občianstvo mesta Mytilény.
V rokoch 1948–1952 a 1969–1972 žil v Paríži. Chodil na prednášky z filológie a literatúry na Sorbonnu a bol prijatý medzi pionierov svetovej avantgardy: Pierre Reverdy, Breton, Tzara, Ungaretti, Matisse, Picasso, Françoise Gilotová, Marc Chagall, Giacometti a stal sa najrešpektovanejším priateľom Tériada. Teriade vydával v Paríži v tom čase renomovaných umelcov a filozofov (Kostas Axelos, Jean-Paul Sartre, Francoise Gilot, René Daumal).
Elytis a Teriade si vytvorili silné priateľstvo, ktoré sa upevnilo v roku 1939 vydaním Elytisovej prvej knižky s názvom "Orientations". Obidvaja Elytis aj Teriade sa stretli na ostrove Lesbos, kde sa spriatelili s gréckym maliarom Theophilosom. Po návrate do Paríža začal cestu po Európe do Švajčiarska, Británie, Talianska a Španielska. V roku 1948 bol reprezentantom Grécka na Medzinárodnom mítingu v Ženeve v 1949 pri príležitosti zakladajúce kongresu "International Art Critics Union in Paris" a v 1962 na Incontro Romano della Cultura in Rome.
V 1961 dostal pozvanie ministerstva zahraničia USA a precestoval celé USA a na iné pozvanie zase precestoval Sovietsky zväz v roku 1963 a v roku 1965 Bulharsko.
Odysseas Elytis si práve robil plány na zámorskú cestu, keď zomrel v Aténach 18. marca 1996 vo veku 84 rokov. Žil u svojej netere Myrsene a staršieho brata Evangelosa, ktorí obdržali písomnú kondolenciu od primátora Atén a bol pochovaný na Prvom národnom cintoríne.
Elytisova poézia poznačila svojou aktívnou prítomnosťou počas štyridsať rokov vývoja celé spektrum tém a štýlov s dôrazom na výraz, ktorý je ozvláštňujúci a vášnivý. Požičal si určité prvky z antického Grécka a Byzancie, ale venoval sa exkluzívne súdobému helenizmu, z ktorého dosiahol - v určitých smeroch založenému na fyzických a citových aspektoch - rekonštrukciu modernej mytológie. Jeho hlavným úsilím bolo odstrániť z mravného presvedčenia ľudí výčitky svedomia a doplniť ho o prirodzené prvky etiky, aby docielil najvyššiu možnú priezračnosť vo výraze a nakoniec, pokračoval v približovaní k tajomstvu svetla, metafyzike slnka, ktorého bol vyznavačom-zbožňovateľom, čo je podľa jeho vlastnej definície.
Paralelný spôsob týkajúci sa techniky rezultuje v zavádzaní vnútornej architektúry, ktorá je badateľná v mnohých poémach, väčšinou vo fenomenálnej práci Το Άξιον Εστί. Táto práca má zdroj v hudbe Mikisa Teodorakisa ako oratórium, je to uctievaná hymna, ktorá je spievaná všetkými Grékmi v obdobiach nespravodlivosti, odporu a aj pre jej krásu a muzikalitu. Elytisove teoretické a filozofické myšlienky boli vyjadrené v sérii esejí pod názvom Ανοιχτά Χαρτιά (Otvorené karty). Tvoriac poéziu začal prekladať tiež poéziu a drámu takisto ako aj sériu kolážových obrázkov. Preklady jeho poézie boli publikované ako samostatné knihy, v antológiách alebo periodikách v jedenástich jazykoch.
Elytis adaptoval vybrané princípy surrealizmu na grécku realitu. Voľné myšlienkové asociácie sú koncept, ktorý často používal. Dovoľoval mu portrétovať objekt a prenášať ho z reality do surreálnosti. Je to vidno vo viacerých básňach, napríklad, keď sa dievča transformuje na ovocie, krajina sa stáva ľudským telom a ranná nálada sa stáva stromom.[1]