O iných významoch výrazu Mária Terézia pozri Mária Terézia (rozlišovacia stránka).

Mária Terézia
cisárovná Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zdieľané), Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, Arcivojvodkyňa Rakúska, Vojvodkyňa Parmy a Piacenzy, Veľkovojvodkyňa Toskánska
Panovanie
Dynastia	Habsburgovci
Panovanie	20. október 1740 – 29. november 1780
Korunovácia	Bratislava: 25. jún 1741 Praha: 12. máj 1743
Predchodca	Karol VI. Habsburský
Nástupca	Jozef II. Habsburský
Biografické údaje
Pôvodné meno	Maria Theresia Walburga Amalia Christiana
Narodenie	13. máj 1717 Viedeň, habsburská monarchia (dnešné Rakúsko)
Úmrtie	29. november 1780 (63 rokov) Viedeň, habsburská monarchia (dnešné Rakúsko)
Pochovanie	Kapucínska krypta, Viedeň
Rodina
Manžel	František I. Lotrinský
Potomstvo	Mária Alžbeta († 1740) Mária Anna Mária Karolína († 1741) Jozef II. Mária Kristína Mária Alžbeta Karol Jozef Mária Amália Leopold II. Mária Karolína († 1748) Mária Johana Mária Jozefa Mária Karolína Ferdinand Karol Mária Antoinetta Maximilián František
Otec	Karol VI. Habsburský
Matka	Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská
Odkazy
	Mária Terézia (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Mária Terézia (nem. Maria Theresia; * 13. máj 1717, Viedeň – † 29. november 1780, tamtiež) bola uhorská (1740 – 1780, ako Mária II. Terézia) a česká (1740 – 1780) kráľovná z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740.

Bola to jediná žena, ktorá vládla na českom tróne. Na uhorskom tróne bola treťou, poslednou ženou v dejinách.

Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska ^[1].

V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí. Často je označovaná ako „Matka dvoch cisárov“. Jej manžel sa 13. septembra 1745 stal rímskonemeckým cisárom.

Mária Terézia sa pričinila o ekonomické a školské reformy, podporovala obchod a rozvoj poľnohospodárstva a zreorganizovala armádu. Pokračujúci konflikt s Pruským kráľovstvom viedol až k sedemročnej vojne, ktorá prebiehala v rokoch 1756 až 1763 a skončila neúspechom habsburskej monarchie. Tento konflikt neskôr vyústil k vojne o bavorské dedičstvo. Podľa uzavretého mieru musela Mária Terézia odstúpiť Prusku hospodársky dôležité Sliezsko.

Oficiálne sa stala cisárovnou až po smrti svojho manžela, Františka I. Lotrinského, rímskonemeckého cisára, v roku 1765 a titul zdieľala so svojím synom, Jozefom. Mária Terézia kritizovala mnohé z reforiem a činností syna Jozefa, ale súhlasila s rozdelením Poľska v roku 1772. Stala sa kľúčovou postavou v politike 18. storočia v Európe a Habsburskej monarchii priniesla jednotnosť. Bola považovaná za jednu z najschopnejších panovníkov vtedajších krajín a aj v súčasnosti sa o nej hovorí ako o jednej z najvýznamnejších panovníkov z Habsburského rodu.

Z jej detí sa najznámejšími stali Mária Antoinetta, francúzska kráľovná, Jozef II. Habsburský, rímskonemecký cisár, a Leopold II. Okrem nemčiny plynulo hovorila po taliansky, francúzsky, ale aj po španielsky a latinsky.

Detstvo

Mária Terézia bola najstaršia dcéra Karola VI. Habsburského a jeho manželky Alžbety Kristíny Brunšvickej. Pokrstená bola ako Mária Terézia Walburga Amália Kristína. Po smrti svojho staršieho brata Leopolda, ktorý zomrel ako sedemmesačný ešte pred jej narodením, bola podľa pragmatickej sankcie z roku 1713 považovaná za dedičku habsburských krajín. V roku 1730 zomrela aj jej najmladšia sestra, šesťročná Mária Amália.

Vzdelanie

Máriu Teréziu od detstva vychovávali a vzdelávali jezuiti, najmä čo sa týkalo náboženských oblastí. Okrem toho sa jej dostalo vynikajúceho vzdelania v oblasti histórie, latinčiny, francúzštiny a nemčiny. Venovala sa aj maľovaniu, tancu a hudbe.

Vychovávateľka

V roku 1728 sa stala jej vychovávateľkou grófka Karolína von Fuchsová-Mollardová, ktorá zostala po boku panovníčky až do svojej smrti v roku 1754. Mária Terézia si Karolínu veľmi obľúbila a ako jedinú ju nechala pochovať do rodinnej hrobky vo Viedni. Karolínin sarkofág leží hneď vedľa sarkofágu Márie Terézie a jej manžela Františka I.

Zásnuby

S budúcim manželom Františkom sa prvýkrát stretla na zámku v Brandýse nad Labem, keď mala šesť rokov, kedy prišiel z Nancy do Viedne. Hneď si ho obľúbil otec Márie Terézie, Karol VI., ktorý v ňom videl svojho syna. Najväčším problémom v prvých rokoch ich vzťahu bol vekový rozdiel – Mária Terézia mala šesť a František pätnásť rokov. Ďalším problémom bol fakt, že prípadné spojenectvo Habsburgovcov a Lotrinčanov by ešte viac vystupňovalo konflikt s Francúzskom.

Možní budúci manželia Márie Terézie

Skutočnosť, že Karol VI. už pravdepodobne nebude mať mužského dediča, bola dôležitá pri rozhodovaní, koho vyberie za budúceho manžela pre svoju najstaršiu dcéru. Jedným možným budúcim manželom bol wittelsbachský kurfirst. V tomto prípade by sa k Rakúsku pridalo Bavorsko, čo by však spôsobilo nezhody nielen v Európe, ale aj v krajine. Ďalší, kto prichádzal do úvahy, bol španielsky následník trónu. Karol VI. však prisľúbil Anglicku, že svoju dcéru vydá za vedľajšieho princa, teda nie následníka trónu. Tomu najviac vyhovoval František. Ten sa v roku 1729, po smrti svojho otca, stal lotrinským vojvodom, čo sa však nepáčilo Francúzsku. Čiastočne to vyriešila vojna o poľské následníctvo, ktorá prebiehala v rokoch 1733 až 1735, kde bojovali Rakúsko s Ruskom proti Francúzsku a Španielsku. Vo vojne Rakúsko získalo Vojvodstvo Parmy a Piacenzi, no stratilo Neapol a Sicíliu. František stratil Lotrinsko.

Vďaka tejto strate a tomu, že Francúzsko uznalo pragmatickú sankciu, sa vyriešili všetky problémy, ktoré by znemožňovali svadbu medzi Máriou Teréziou a Františkom. Navyše, podľa historických záznamov, bola Mária Terézia zamilovaná do Františka, čo taktiež napomohlo k dohodnutiu sobáša.^[2]

Zásnuby a svadba s Františkom Lotrinským

František teda oficiálne požiadal o ruku Máriu Teréziu, ktorá mala vtedy devätnásť rokov, 31. januára 1736. Podľa dvornej etikety sa však až do sobáša nemohli stretnúť, a preto Mária Terézia zostala vo Viedni a František sa presunul do Bratislavy. Svadba sa uskutočnila 12. februára 1736 a konala sa v Augustiánskom kostole vo Viedni. Oddával ich pápežský nuncius (čo je pápežov diplomatický zástupca v postavení veľvyslanca) Domenico Passionei. Svoje áno si povedali v latinskom jazyku. Po svadbe odišli do Mariazellu, kde si nechali požehnať veľkú rodinu, čo sa im nakoniec aj splnilo.

Prvé roky vlády

Po smrti svojho otca, dňa 20. októbra 1740, sa Mária Terézia stala panovníčkou nad habsburskými územiami, rakúskou arcivojvodkyňou, vojvodkyňou lotrinskou a vojvodkyňou toskánskou. Ostatné tituly, vrátane uhorskej kráľovnej, českej kráľovnej a moravskej markgrófky, si musela časom najprv potvrdiť. Celkovo mala 20 titulov, vrátane cisárovnej-manželky.

Na začiatku vlády mala okrem problémov so susednými krajinami, ktoré si robili nároky na jej územia, tiež problémy vnútri Rakúska. Mnohí totiž nepokladali za dobré, že im vládla žena, no táto situácia v Rakúsku sa upokojila počas nasledujúceho mesiaca. Vďaka tomu sa mohla Mária Terézia, ktorá bola v tom čase v piatom mesiaci tehotenstva, venovať iným záležitostiam. Ďalším problémom bol fakt, že jej otec, Karol VI., ju nepriučil štátnym záležitostiam, systému vládnutia, neposkytol jej žiadne informácie o stave krajiny alebo o vedení armády, nikdy nebola na zasadnutí štátneho kabinetu a nevedela nič o medzinárodnej situácii a politike ^[1]. Musela tak prevziať celú vládu po svojom otcovi a všetko sa musela naučiť sama.

Charakteristika vlády

Jej súčasníci ju opisovali ako energickú, pracovitú ženu s pevnou vôľou. Ctižiadostivé a často až despotické povahové črty Habsburgovcov vedela udržať v rozumných medziach. Ako žena i panovníčka vždy volila „zlatú strednú cestu“ a vyhýbala sa konfliktom. Na začiatku svojej vlády si uvedomila, že krajina je nejednotná, zaostalá, ekonomicky a vojensky slabá ^[1]. Tento zlý stav monarchie bol z veľkej miery spôsobený aj vyše dvestoročnými bojmi s Osmanskou ríšou, ktoré sa skončili mierom len rok pred jej nástupom na trón, teda v roku 1739.^[3] Preto jej hlavným úsilím bola premena habsburskej monarchie z voľného zoskupenia krajín a dŕžav spojených iba osobou panovníka na celistvý štátny útvar s pevnou centralizovanou mocou, čo sa jej aj vďaka početným reformám podarilo ^[1][2][4].

Mária Terézia podporovala počas svojej vlády aj umenie. Na jej dvore sa nachádzali mnohí významní básnici a skladatelia. Medzi najvýznamnejších patrí Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý na cisárskom dvore v Schönbrunne prvýkrát hral ako šesťročný.^[5][6]

Korunovácie Márie Terézie

Mária Terézia sa stala uhorskou kráľovnou na základe pragmatickej sankcie. Na korunováciu, ktorá sa konala v Bratislave, prišla panovníčka 20. júna 1741. Už na hraniciach ju privítali predstavitelia uhorských stavov, čo bolo starým zvykom. Na rozdiel od svojich predchodcov absolvovala Mária Terézia cestu medzi jednotlivými zastávkami korunovačných obradov v koči.^[7] Nakoniec bola dňa 25. júna 1741 v Bratislave v Dóme sv. Martina korunovaná za uhorskú kráľovnú.^[8]

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia.

Vojna o rakúske dedičstvo

Bližšie informácie v článkoch: Vojna o rakúske dedičstvo a Sliezske vojny

Hneď na začiatku vlády Márie Terézie, 15. novembra 1740, vystúpil pruský panovník Fridrich II. s požiadavkou, aby mu Rakúsko prenechalo celé Sliezsko. O mesiac neskôr obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko. To bol začiatok vojny, ktorá je známa ako vojna o rakúske dedičstvo.

Prvá prehratá bitka

Mária Terézia odpovedala útokom, no rakúske vojsko bolo vo veľmi zlom stave. Obidve armády sa stretli 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach a Mária Terézia tu prehrala svoju prvú bitku. Neúspech jej vojska sa stal motiváciou pre ďalšie nepriateľské štáty – Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré sa spojili s Pruskom. Ich hlavným cieľom bolo urobiť z Rakúska slabý štát, vďaka čomu by mohli získať mnohé jeho územia.

Podpora Uhorska

V júni 1741 odcestovala Mária Terézia do Prešporka, terajšej Bratislavy, aby zistila, aký má Uhorsko názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku. Tiež sa zaujímala aj o ich podporu. Uhorsko uznalo pragmatickú sankciu a rozhodlo sa podporiť Rakúsko aj vojensky. No žiadalo väčšiu samostatnosť. Mária Terézia potvrdila pred uhorským snemom všetky predošlé privilégiá, oslobodila šľachtu od daní a potvrdila, čo sľúbil Karol VI. – ak zomrú všetci potomkovia Karola VI., Jozefa I. a Leopolda II., tak si Uhorsko bude môcť zvoliť vlastného kráľa. Následne sa Mária Terézia stala uhorskou kráľovnou a dňa 25. júna 1741 bola korunovaná. Na jeseň roku 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zväčšila na približne 30 000 vojakov. Bolo to po prvýkrát, kedy Uhorsko povolalo svoje vojsko na obranu celej Rakúskej ríše, nielen na obranu uhorskej časti.

Francúzsko a Karol Albrecht

15. augusta 1741 prekročila francúzska armáda Rýn, hranicu medzi Francúzskom a Nemeckom. Zámienkou bola pomoc bavorskému kurfirstovi Karolovi Albrechtovi. O mesiac neskôr, 15. septembra 1741, dobyli Linec. Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za Sliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu. Táto zmluva bola podpísaná v Klein-Schenellendorfu.

26. novembra 1741 dobyli Francúzsko, Sasko a Bavorsko Prahu. 9. decembra 1741 sa nechal Karol Albrecht zvoliť za českého kráľa. Začiatkom roku 1742 dobyl niektoré rakúske územia, Bavorsko a napokon 12. februára 1742 aj Mníchov. Vtedy sa tiež nechal korunovať za rímskonemeckého cisára. Manžel Márie Terézie František tak stratil možnosť získať tento titul. Keď sa Fridrich II. dozvedel o neskorších vojenských úspechoch Rakúska, rozhodol sa, že odstúpi od zmluvy, ktorú uzavrel s Máriou Teréziou, a 17. mája 1742 vyhral bitku pri Čáslave a Chotusiciach.

Dočasný mier vo Vroclave

Vďaka Anglicku bol vo Vroclave 11. júna 1742 podpísaný predbežný mier medzi Rakúskom a Pruskom a 20. júla 1742 bola nakoniec v Berlíne podpísaná konečná mierová dohoda. Prusko vďaka nej získalo Horné aj Dolné Sliezsko a Kłodzko. Rakúsku po tejto dohode zostalo z bývalého Sliezska len Tešínsko, Opava a Krnov. Vďaka berlínskemu mieru sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie Česka. Väčšina českej šľachty bola proti Karolovi Albrechtovi a mnohí z nich začali verejne odporovať. 26. decembra 1742 bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu. Krutovláda Karola Albrechta bola ukončená.

Ďalšie boje proti Francúzsku

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia.

27. júna 1743 porazila spolu s Anglickom Francúzsko v bitke pri Dettingene a Francúzsko sa tak muselo stiahnuť späť za Rýn. Vďaka tomuto víťazstvu mohla Mária Terézia opäť uvažovať nad znovuzískaním Lotrinska a Štrasburgu. Aby sa jej to podarilo, uzavrela 13. septembra 1743 vo Wormse spojenectvo s Anglickom a sardínsko-piemontským kráľovstvom.

Druhá Sliezska vojna

V lete v roku 1744 napadol Fridrich II. už po druhýkrát Česko a porušil tak mier dohodnutý s Anglickom z roku 1742. Fridrich tiež uzavrel zmluvu s Francúzskom a 19. septembra 1744 opäť dobyl Prahu. Na konci tohto roku porodila navyše sestra Márie Terézie, Mária Anna, manželka Karola Alexandera Lotrinského, mŕtve dieťa a nakoniec 16. decembra 1744 sama zomrela. 31. januára 1745 porodila aj Mária Terézia – priviedla na svet syna Karola Jozefa. No po vojenskej stránke sa Rakúsku nedarilo – 4. júna 1745 v bitke pri Dobroměři a 30. septembra 1745 v bitke pri Ždáru u Trutnova prehralo Rakúsko s Fridrichom. Navyše, spolu s Anglickom prehrali 11. mája 1745 pri Fontenoy v rakúskom Nizozemsku ďalšiu bitku, ktorú viedli s Francúzskom.

Kvôli týmto prehratým bitkám a kvôli strachu z útoku na Čechy podpísala Mária Terézia ďalší, v poradí už tretí, mier s Fridrichom II. Drážďanský mier bol podpísaný 25. decembra 1745 v Drážďanoch a definitívne sa v ňom zriekla Sliezska. Naopak, Fridrich II. prisľúbil, že uzná Františka Lotrinského za rímskonemeckého cisára.

Tak zostávali Márii Terézii ešte dve vojny – v Taliansku a Nizozemsku. 16. júna 1746 vyhrala armáda Jozefa Wenzela, lichtenštajnského kniežaťa, bitku proti francúzsko-španielskemu vojsku pri Piacenze a Mária Terézia si tak mohla pripísať ďalšie víťazstvo.

Ukončenie bojov

V roku 1746 sa do konfliktu zapojilo aj Rusko, ktoré sa priklonilo na stranu Rakúska a Anglicka. V Rusku v tej dobe vládla cárovná Alžbeta I., ktorá nastúpila na trón rok po nástupe Márie Terézie na rakúsky trón. Tieto dve vládkyne spolu spísali 2. júna 1746 dohodu, podľa ktorej si Mária Terézia v prípade, že Prusko na ňu opäť zaútočí, bude robiť nárok na Sliezsko, ktorého sa pôvodne kvôli mieru z 25. decembra 1745 vzdala. Zdroj:https://sk.wikipedia.org/wiki/Mária_Terézia
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.