Pygmejovia alebo Pygmeji (ak sa myslia len ako antropologické označenie podtypu človeka, tak sa píšu s malým začiatočným p; jednotné číslo Pygmej/pygmej, ženský rod Pygmejka/pygmejka) môžu byť:^{[1][2][3][4][5][6]}

• v užšom zmysle (podľa P. J. Šebestu): Bambuti (Bambuti, iným názvom Mbuti, sú Pygmejovia z okolia rieky Ituri, sú to najnižší Pygmejovia)
• v širšom zmysle:
  • a) Bambuti + západní Pygmejovia (západní Pygmejovia sú Pygmejovia z oblasti horného toku rieky Kongo), alebo
  • b) Bambuti + len severovýchodná časť západných Pygmejov (t.j. len tzv. Aka)+ časť kmeňov Batwa , ktorá sídli pri jazere Kivu
• v najširšom zmysle: všetky africké kmene pralesných lovcov, t.j. Bambuti + západní Pygmejovia + isté roztrúsené kmene južne od Bambutov a západných Pygmejov, známe primárne ako Batwa a Bačwa + podľa niektorých autorov aj isté kmene v juhozápadnej Etiópii (povodie rieky Omo a jazero Abaja) a/alebo isté kmene v južnom Sudáne (a pri vyššie uvedenom delení b) aj zvyšok západných Pygmejov)

Kmene o čosi vyššie než najmenší Pygmejovia sa niekedy klasifikujú ako africkí Pygmoidi (buď na rozdiel od alebo ako podskupina Pygmejov). Patria sem predovšetkým vyššie spomínané roztrúsené kmene južne od Bambutov a Pygmejov a v závislosti od autora aj (najmä juhovýchodná) časť západných Pygmejov a/alebo spomínané isté kmene v juhozápadnej Etiópii a/alebo spomínané isté kmene v južnom Sudáne.^[7]

Dejiny

Stredoafrickí Pygmejovia pôvodne asi tvorili jednu veľkú skupinu obyvateľstva od ústia Konga až po pramene Nílu. Bantuovia, ktorí sú vyšší, ich však časom prinútili ustúpiť do oblastí tropického pralesa, kde sa rozpadli na izolované kmene. Prvé informácie o Pygmejoch sú zo starovekého Egypta z 3. tisícročia pred Kr. Pygmejov spomína aj Homér a iní starogrécki autori. Pre súčasný svet boli znovu objavení až v 19. storočí.^[1]

Charakteristika ^[1][5][8]158" class="mw-editsection-visualeditor">upraviť | upraviť zdroj

Priemerná výška dosahuje u Bambutov 137 cm u žien a 145 cm u mužov; u západných Pygmejov 144 cm u žien a 154 cm u mužov. Telo je veľmi ochlpené. Dolné končatiny sú relatívne krátke a trup je relatívne dlhý. Bruchá sú vypuklé. Hlava je relatívne veľká so sklonom k bradykranii. Nos je široký s nízkym sedlom, čelo vypuklé, tvár je nízka. Ako u ostatných černochov, aj u Pygmejov je prognácia čeľustí slabšia. Ústa sú široké, pery sú však úzke. Farbou kože spadajú do čiernej rasy, hoci je ich koža relatívne svetlejšia (hnedožltá). Oči a vlasy sú čierne, vlasy sú silno kučeravé. Uši sú europidné. Stredne široká lebka a telesná kostra vykazujú špecifické archaické znaky, vďaka ktorým možno Pygmejov jednoznačne považovať za samostatnú ľudskú skupinu. Túto špecifickosť potvrdzujú aj analýzy krvi.

Pygmejovia sú polokočovní lovci a zberači. Muži primárne lovia, a to pomocou lukov a šípov, ako aj pomocou sietí. Ženy a deti primárne zbierajú plody, ale aj chytajú drobné živočíchy (sieťami). Muži však niekedy tiež zbierajú plody. Keď je okolie tábora vyzbierané a vylovené, t.j. po obyčajne 7 týždňoch, sa presunú (v rámci istej obmedzenej oblasti) zas všetci do nového tábora. Bantuským kmeňom ponúkajú lovnú zver a lesné plody, za ktoré výmenou dostávajú železné hroty na šípy a kopije, banány a zeleninu.

Niektorí Pygmejovia nežijú nezávisle, ale tvoria súčasť susedných černošských spoločností ako najnižší stupeň spoločenskej hierarchie.

Žijú vo veľmi rovnostárskych zoskupeniach tvorených maximálne 30 osobami, dočasne mávajú aj vodcu. Tábor je tvorený úľovitými chatami. Väčšinou sú monogamní. Veria súčasne v Boha a súčasne v duchov a predkov (zrejme vždy v závislosti od viery ich susedov). Kultúrne sú Pygmejovia mimoriadne chudobní. Je to asi dôsledok ústupu do nepriaznivého prostredia tropického lesa.

Všetci Pygmejovia dnes hovoria jazykom svojich susedov, teda obyčajne bantuskými jazykmi. Uznávaná je hypotéza, ktorá hovorí, že pôvodne mali Pygmejovia svoj vlastný jazyk (tento sa nedochoval).

Referencieupraviť | upraviť zdroj