Staroperzská ríša (iné názvy: Perzská ríša, Perzská veľríša, Ríša Achajmenovcov) bol štátny útvar s jadrom v dnešnom Iráne v rokoch 550 pred Kr. až 330 pred Kr. Vládli v ňom Achajmenovci. Zničil ho Alexander Veľký v rokoch 334 – 330 pred Kr.
Termín „Perzská ríša“ starí Peržania pre svoj štát nikdy nepoužívali. Za Achajmenovcov oficiálne pomenovanie ríše neexistovalo vôbec a perzskí vyslanci sa uchyľovali k opisom typu „zem patriaca kráľovi“, ako o tom svedčí sparťansko-perzská zmluva z rokov 412/411 pred Kr., dochovaná Thukydidom. Oficiálne označenie ríše nebolo vtedy nutné, pretože moc perzských vládcov nemala na Prednom východe ani v Stredomorí konkurenta.
Stará perzská ríša vytvorená výbojmi Kýra Veľkého (559–530 pred Kr.) a jeho syna Kambýsa (530–522) je tradične považovaná za štát završujúci včasné obdobie vývoja politickej organizácie na Prednom východe. Na mieste médskej, lýdskej, babylonskej a egyptskej ríše sa objavil jeden mocný celok, zlučujúci v sebe celý rad odlišných tradícií, etnických jednotiek, náboženských obyčajov. V roku 486, keď umieral tretí achajmenovský panovník Dareios I., patrila k ríši časť Balkánu a Strednej Ázie, celá Malá Ázia, Sýria, Palestína, Egypt a Mezopotámia a aj iránske kraje až k hraniciam Indie. Tento rozľahlý štát bol od konca 6. storočia rozdelený na územné jednotky spravované miestodržiteľmi (tzv. satrapmi), ktorí si vydržiavali vlastný dvor a zodpovedali sa iba kráľovi. Na niektorých miestach ponechali Peržania moc v rukách lokálnych dynastií, takže o jednote správy nemôže byť ani reči.
Ríša nemala jediné hlavné mesto, aj keď Perzepolis založený Dareiom I. plnil funkciu akéhosi administratívneho centra monarchie. Veľký význam si aj naďalej uchovali Súsy (bývalé hlavné mesto Elamu), Pasargadai (ktorého obvod vytýčil Kýros Veľký), Ektabana (bývalé hlavné mesto Médskej ríše; dnešný Hamadán) aj starý Babylon. Ako reč úradov a správy sa presadila aramejčina, nápisy na budovách a skalných stenách boli písané po staroperzsky, po akkadsky a po elamsky. Elamčina však od polovice 5. storočia z epigrafických pamiatok mizne.
Mince, ktoré podľa lýdskeho vzoru zaviedol už Dareios I., slúžili na vyplácanie gréckych žoldnierov a korumpovanie čelných predstaviteľov gréckych mestských štátov, s ktorými bola ríša od deväťdesiatych rokov 5. storočia prakticky neustále vo vojnovom stave. Razili sa ako mince zlaté (tzv. dareiky), tak aj strieborné (Grékmi nazývané „sigloi“). Perzská armáda bola veľmi heterogénnym telesom, ktorého mobilizácia v prípade vojny trvala veľmi dlhú dobu – často aj niekoľko rokov. Slúžili v nej všetky národy obývajúce ríšu, podľa toho, v akom druhu zbraní vynikali (Feničania boli napr. vyhlásenými námorníkmi). Jadro vojska tvorilo 10 000 urodzených bojovníkov, ktorí boli v dobách vojny neustále doplňovaní nováčikmi, takže ich počet zostával konštantný (odtiaľ názov nesmrteľní). Okrem toho existovala aj tradičná pechota, jazda na koňoch, jazda na ťavách a vojnové vozy. Počet perzského vojska možno len ťažko odhadnúť, isto však nedosahoval miliónových čísel, ako tvrdí vo svojich spisoch Herodotos a Ktésias.
Na regionálnej úrovni ponechával štát svojim poddaným veľkú autonómiu a dokonca podporoval miestne náboženské kulty. To sa však mohlo zmeniť, ak v danej oblasti došlo k nepokojom či vzbure proti centrálnej vláde – v takom prípade boli spravidla zničené aj lokálne kultové miesta. O hĺbke náboženského cítenia achajmenovských vladárov sa dá iba špekulovať, odvolávky na Ahuramazdu a „iných bohov“ iba naznačujú, že ich mazdaizmus bol skôr polyteistického charakteru.
Regionálne elity nemali uzavretý prístup k najvyšším úradom, na rozdiel od neskorších rímskych zvyklostí však nebol vzostup „provinciálov“ bežným javom, podporovaným zhora. Väčšina satrapov a vrcholných hodnostárov ríše po celý čas trvania monarchie pochádzala z radov perzskej šľachty.
Až do vzniku macedónskej veľmoci za Filipa II. (359–336 pred Kr.) a jeho syna Alexandra nemal perzský štát v Európe a v Ázii výraznejšiu konkurenciu a ani občasné odpadnutie niektorých provincií či dlhoročná vojna s Grékmi ho vážne neohrozovali. Téza o „kolose na hlinených nohách“, ktorý od smrti Dareia I. prechádzal neustálym úpadkom, sa dnes považuje za celkom mylnú. Achajmenovská ríša bola životaschopným celkom, štátom, ktorý profitoval zo svojej rozľahlosti (diaľkový obchod) a ktorý ponechával svojim obyvateľom dovtedajšiu vieru aj lokálne zvyklosti. Ani sociálna mobilita nebola v jeho rámci celkom vylúčená, aj keď nebola bežná. Ak ide o formálne neobmedzenú moc kráľa kráľov, často odsudzovanú ako tyrania či despotizmus, tá rozhodne nebránila rozkvetu perzského štátu. Neskorší macedónski vládcovia ju nakoniec v plnom rozsahu prevzali a ďalej rozvinuli.