Janko Alexy | |
![]() slovenský spisovateľ, publicista a maliar | |
Narodenie | 25. január 1894 Liptovský Mikuláš, Slovensko |
---|---|
Úmrtie | 22. september 1970 (76 rokov) Bratislava, Slovensko |
Odkazy | |
Commons | ![]() |
Janko Alexy, krstený Ján Pavol Alexy (* 25. január 1894, Liptovský Mikuláš – † 22. september 1970, Bratislava) bol slovenský spisovateľ, maliar a publicista. Bol mu udelený titul „národný umelec“.
Pochádzal z mnohodetnej rodiny sedlára. Vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. Po ukončení štúdia pracoval ako praktikant v lekárni v Prievidzi u židovského lekárnika Bedricha (Fridricha) Straussa (Borského).[1] Od roku 1919 pokračoval v štúdiu v Prahe na maliarskej akadémii, v roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy.
Patrí k zakladateľským osobnostiam slovenskej výtvarnej moderny a bol organizátorom kultúrneho života. Jeho literárna tvorba kotví v osobných zážitkoch z detstva a mladosti. Príznačná je pre ňu improvizačná ľahkosť, láskavý humor s jemnou dávkou sebairónie, úprimnosť a citová spontánnosť. Nájdeme v nej viacero portrétov detských postavičiek a aj sám rozprávač podáva svoje príbehy z aspektu rojčivého chlapca, ktorého sny o svete krásy, lásky a dobra narážajú na tvrdé hrany reálneho života (Kôň, Grétka, Slúžky a iné). Poviedka Ondrejko patrí k umelecky prenikavejším obrazom sociálnych krívd páchaných na deťoch v medzivojnovom období minulého storočia a manifestuje autorov súcit s ponižovanými a trpiacimi. Tento súcit však neprerastá do sentimentality. Ondrejko aj v biede a smrteľnej chorobe sníva o veľkom ľudskom zážitku. A tak umeleckou výslednicou tejto štúdie detskej duše je gogoľovsko-čechovský smiech cez slzy.
Jeho rozsiahle dielo obsahuje okolo 1 300 olejov, pastelov, tempier a kresieb inšpirovaných ľudovou tvorbou, legendami a krajinou. V 50. rokoch vytváral kompozície pre architektúru a tapisérie. Neskôr sa vrátil k inšpiráciám z ľudovej tvorby. Výrazne sa zaslúžil o rekonštrukciu Bratislavského hradu.
Jeho literárna činnosť pre neho nebola prvoradá, no napriek tomu bola sústavná a nezanedbateľná – vydal vyše 20 kníh. Spolu s Gejzom Vámošom vydával literárno-umelecký časopis Svojeť, ktorý založili v roku 1922. Hlavnou črtou jeho prozaických diel je autobiografickosť, bezprostrednosť zážitkov z detstva i štúdií, no i postavy a atmosféra bratislavského umeleckého prostredia. Životný optimizmus svojich diel sa snažil podoprieť i zážitkami z ciest po Slovensku.